Bez poradia
Vybrať „tri plus dve“ z kníh, ku ktorým sa vraciame, alebo ktoré výrazne ovplyvnili náš život nie je ľahké. Zväčša nám stačí vedomie, že knihy, o ktoré sa potrebujeme oprieť, od slovníkov, encyklopédií, literatúry faktu až po prózu a poéziu, máme doma či v knižniciach a môžeme sa do nich kedykoľvek začítať. Ja to robím podľa potreby, keď v nich hľadám fakty, ktoré sa nedajú vygúgliť, podľa nálady či len tak. Alebo keď sa ich snažím zbaviť prachu, a po chvíľke sa namiesto odprašovania do niektorej začítam a čítam, čítam a čítam... Veď prach je večný, ale život nie, a kníh je veľa... Napriek tomu sa o naplnenie zadania „tri plus dve“ pokúsim, aj keď kostrbato, pretože čísla mi odjakživa spôsobujú priam dyskalkulický problém.
Bez poradia 1:
S baníkom-básnikom Jankom Juračkom z Handlovej sme sa spoznali na vyhlasovaní víťazov Literárneho Kežmarku, práve keď bola v rozpuku Pražská jar. Obaja sme sa pokúšali zabŕdať do písačkových vôd, on oveľa zručnejšie a hlbšie, ako som vo svojich teľacích rokoch dokázala ja. Skamarátili sme sa však, písali si, stretávali sa a volali si až do jeho predčasnej smrti (*1943 – †1986). Medzitým som mu bola svedkyňou na sobáši, po ktorom mu ako osamelému otcovi troch synov pribudla okrem druhej manželky i jej dcéra. Vtedy už mal za sebou knihu skvostnej poézie Hľadanie znamení (Osveta Martin 1978), za ktorú ho v roku 2014, žiaľ už len in memoriam vyznamenali Zlatým perom Ladislava Ťažkého. Tí, ktorí jeho poéziu poznajú, však aj bez jej vyznamenania vedia, že je toho pera hodna. Je silná ako ruky baníka a ozajstná ako život.
Taká ozajstná, že jej pripomenutie po výbuchu plynu v handlovskej bani v roku 2009 bolo mojou tryznou na počesť dvadsiatich baníkov, ktorí tam zahynuli i oneskorenou tryznou na počesť básnika, pre ktorého, ako priznal, znamenala baňa veľa, veľmi veľa. Viac ako žena.
Kým Janko Juračka žil, mala som v ňom, samovzdelancovi par excellence, nielen kamaráta, ale aj sprievodcu našou i svetovou literatúrou a kultúrou všeobecne. Jeho zbierka kníh a autogramov prehýbala v malom baníckom byte police i podlahy. Práve na neho si zavše spomeniem pri čítaní skvostnej poézie Michala Záletu Pamäť dvora (CCW Bratislava 2018), pretože ich vnímam ako blízke duše, hoci sa nepoznali. A že sa mi Jankove verše sem-tam vybavia aj pri čítaní excelentných básní Miroslava Válka – napríklad Zakázaná láska (Smena, Bratislava 1977) a mnohé ďalšie, by hádam národného umelca nepopudilo.
Práve Janko Juračka ma zoznámil s dielom mimoriadneho, v diapazóne svojej tvorby sotva dostihnuteľného českého spisovateľa-novinára Otu Pavla, ktorého knihy som odvtedy skúpila vari všetky, čo v Československu a neskôr v Česku vyšli a od ktorých sa neviem odlúčiť. Prvá, ktorú som horko-ťažko zohnala, bola Smrt krásných srnců (Čs. spisovatel, Praha 1973). Je to hlboký ponor do ľudskej krásy (i škaredosti) vyrozprávaný nádherným jazykom, plný jemného humoru, pravdivosti, ozajstnosti a výnimočného nadhľadu, nonšalantne poukazujúci na nesmrteľnosť života napriek vojnovému šialenstvu a iným ľudským nezmyselnostiam. Je to nič neskrývajúci príbeh života autorovho otca a jeho blízkych vyrozprávaný srdcom a dušou majstra. Keď som kedysi dávno letela na služobnú cestu do Zimbabwe, letela so mnou aj Smrt krásných srnců. Bola som totiž presvedčená, že lietadlo sa určite zrúti a ja som ju v tej chvíli chcela mať pri sebe. Lietadlo sa nezrútilo, ale ja mám Smrt krásných srnců a všetky ostatné Pavlove knihy, ktoré vnímam ako literárne šperky, stále pri sebe. Lebo veď – život sa môže zrútiť aj na pevnej zemi.
Bez poradia 2:
Moja triedna učiteľka na základnej škole ma motivovala na písanie, ktorým by som sa podľa nej bola mohla živiť, učiteľ výtvarnej výchovy si zase myslel, že by som sa mala venovať niektorému z výtvarných odborov. A obaja ma, a pravdaže aj ostatných spolužiakov, smerovali k tomu, aby sme aj v súvislosti so svojím smerovaním spoznávali životy významných osobností. Práve v tom čase vyšiel v slovenskom preklade román o Vincentovi van Goghovi Smäd po živote od Irvinga Stona (Slovenský spisovateľ, 1964). Okamžite sa stal mojím a bratovým vianočným darčekom rodičom. A len čo knihu prečítali, rýchlo som si ju uzurpovala pre seba, po ich smrti ju „zdedila“ a celé roky som sa k nej stále vraciam. Od častého čítania je už veľmi ošúchaná, a hoci som postupne nakúpila aj niekoľko ďalších (pre istotu, ale aj na prípadné darovanie), tá ošumelá a ušubraná je mi najmilšia. Podobne ako Stonova Agónia a extáza (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1966) o Michelangelovi Buonarottim. Zhodou okolností bol jej zodpovedným redaktorom nedávno zosnulý Ján Vilikovský a autorom obalu je tiež nedávno zosnulý Záboj B. Kuľhavý. Agóniu a extázu som mala požičanú z knižnice, po rokoch som ju v antikvariáte kúpila ako darček sebe. Oboje opatrujem ako oko v hlave, rovnako ako útlu knižočku Prorok od Kahlila Gibrana (Tatran, Bratislava 1971) a mnohé jeho ďalšie. Síce neživotopisný, no aj tak o autorovi veľa hovoriaci Hemingwayov Stařec a moře (Odeon, Praha 1972) mi zase aj po rokoch pripomína, ako mi trinásťročný syn po prečítaní tohto príbehu zápasu človeka nielen s morom a rybou, ale najmä so sebou samým vysvetľoval, že nie kadejaké romantické výmysly, ale takéto knihy stoja za prečítanie a zapamätanie. A tak tú knihu dodnes čítam aj ja. Ak nestíham inokedy, tak aspoň popri varení, žehlení či iných nevyhnutnostiach ako audioknihu v interpretácii českého herca Václava Vosku, ktorý jej vtisol ďalší mimoriadny rozmer.
Bez poradia 3:
Jedinú (Mladé letá, Bratislava 1967) od našej výnimočnej spisovateľky pre deti a mládež, ktorej knihy by však mohli byť vzácnosťou aj pre dospelých, od Kláry Jarunkovej, som čítala dobrovoľne. A najradšej mamičke v kuchyni, kým varila a obidve sme sa, tak ako pri podobnom čítaní Haškovho Švejka zadúšali od smiechu.
Čítanie kníh Boženy Slančíkovej-Timravy až také dobrovoľné nebolo a najprv som ho skôr kamuflovala, hoci do jej súborného diela som ako do klasiky rada investovala. Poriadne som v ňom však zalistovala až pri jednom z pokusov zbaviť svoje knihy prachu. A stalo sa nečakané – nechala som prach prachom a do Timravy sa začítala. A objavila som nielen realistickú rozprávačku s výborným postrehom, zmyslom pre hutnosť textu a skvelú štylistku, ale aj podľa mňa najlepšiu slovenskú humoristku 20. storočia. Jej šťavnatý štýl a jazyk ma vedia dodnes vyprovokovať do neovládateľného smiechu.
Podobne ako Timravu som nedobrovoľne-dobrovoľne objavovala knihy ruských či po rusky píšucich autorov, od klasikov až po Vasilija Šukšina – Pozvi ma do jasných diaľav (Smena Bratislava 1978) či Červená kalina (Tatran, Bratislava 1981), dodnes sa vraciam k Zákonu večnosti (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1984) Nodara Dumbadzeho, ktorý na rozhovore hospitalizovaného šéfredaktora Bačana Ramišviliho a kňaza Jorama dokumentuje v skratke nikdy sa nekončiacu konfrontáciu nielen kontroverzných životných, ale aj filozofických postojov.
Vysoká škola a neskôr zamestnanie mi priniesli objavenie dobrodružstiev literatúry faktu. Ako jedno z prvých to bol okrem kníh Egona Ervína Kischa napríklad Marsyas (Borový, Praha 1948) Karla Čapka, ktorého faktografické knihy ma fascinujú dodnes. Pre skvelé spracovanie faktov dodnes často siaham po knihách Jána Čomaja či kolegu zo Smeny na nedeľu Vladimíra Ferka, najmä po jeho encyklopedickej, ako dobrodružný román napísanej Láske na Slovensku (Smena, Bratislava 1988).
Bez poradia + po prvé:
Mnohé kedysi vychádzali prevažne pre nevidiacich, ale v súčasnosti sú vítané pre každého, kto zápasí s nedostatkom času. Audioknihy. Mňa nielen zmierujú s tým, že čas, ktorý by som radšej venovala ozajstnému čítaniu, musím obetovať domácim prácam, ale ak ich čítajú dobrí interpreti pridávajú im ďalší rozmer. Tak si dookola púšťam napríklad Vraždu v Orient exprese od Agaty Christie (Euromedia Group 2008) v geniálnej interpretácii Pavla Novotného. Práve jeho načítanie vo mne prelomilo istú nechuť k detektívkam a inšpirovalo ma vypočuť si aj Červeného kapitána od Dominika Dána. Jeho výraznou pridanou hodnotu je interepret Jozef Vajda, ale nedostatkom okrem pravopisných – v tlačenej podobe – aj faktografické chyby. Z času na čas si ušami opakujem výrazné Žítkovské bohyně (OneHotBook spolu s vydavateľstvom Host 2012) od Kateřiny Tučkovej (Cena J. Škvoreckého). Kniha o ženách nadaných výnimočnou vnímavosťou k rôznym prírodným úkazom a silám, ktoré to pre prenasledovanie nemali ľahké v nijakom režime (zuby si na ne pre ich schopnosti brúsil aj Hitler), sa skvele číta a ako audiokniha v interpretácii Terezy Bebarovej a Miroslava Táborského aj skvele počúva. Donekonečna sa dajú počúvať aj knihy Marty Davouze Dům v Bretani a Loď v Bretani (Mladá fronta 2013 a 2016) v podaní Daniely Kolářovej a mnohé, mnohé ďalšie, ktoré mi umožňujú nevyčítať si, že v živote treba aj variť, žehliť či utierať prach. Len vysávať sa pri nich nedá :-).
Bez poradia + po druhé:
Sú chvíle, keď človek potrebuje úsmev, ba smiech, aby si vylepšil pohľad na až pričasto bezútešné dianie okolo seba. Vtedy stačí otvoriť napríklad prvotinu lekára Rudolfa Hrčku Všetko je raz prvý raz (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2017), ktorá je humorným a vrúcnym vyznaním rodine, Bratislave a životu, a pri jej opätovnom čítaní sú bežné moje hlasné výbuchy smiechu. Rovnaké je to aj pri čítaní ktorejkoľvek zo zhruba dvadsiatky neuveriteľne vtipných, aktuálnych a skvostným jazykom napísaných kníh herečky Ivanky Devátej. Jej postrehy namierené na ľudskú hlúposť, pokrytectvo, nevzdelanosť a iné neduhy triafajú do čierneho tak brilantne a elegantne, že „trafené husi“ radšej negágajú a čušia, aby sa neprezradili. Nečudo, že Devátej knihy vychádzajú v stále nových a nových vydaniach. Pre mňa našťastie. Mám ich totiž vždy komu a prečo dať a ja ich mám rada poruke, takže dokupujem a čítam, čítam... Za všetky tá, na ktorú som naďabila ako na prvú V oblaku dezinfekce (MOTTO 2011).
Aj ak niekedy takmer bezmyšlienkovito siahnem po nejakej útlej knihe nielen preto, že je útla, a je nádej, že ju stihnem prečítať, kým ma električka privezie domov, ale aj preto, že útla je i jej cena, nájdem niekedy skvost. Napríklad V tieni banyanu (Ikar 2014) od Vaddey Ratnerovej, ktorá na základe vlastných zážitkov veľmi sugestívne opisuje krutý boj o život v Kambodži, keď bola pod nadvládou Červených Khmérov. Zimomriavky vyvolávajú i Kamenné sny Akrama Ajlisliho o nezmieriteľnom boji Arménov a Azerbajdžancov (Premedia 2016) aj Kameň trpezlivosti (Slovart, Bratislava 2009) od Atika Rahimiho z Kábulu, ktorý zachytáva monológ afganskej ženy opatrujúcej v boji zraneného manžela a ten monológ znamená nazretie do smutného postavenia tamojších žien i náčrt možností úniku z neho.
A iné a iné a iné. Aj nekonečný príbeh najmilších kníh treba prerušiť, aby sa zase dalo – čítať. Takže DOČÍTANIA.
