O cestovaní
Cestovanie je zvláštny fenomén. Po väčšinu ľudských dejín cestovali len tí, čo museli a ešte aj z tých len tí, ktorí si to mohli dovoliť. A ktorí si mohli dovoliť opustiť svoje polia a dobytok len preto, že mali k dispozícii dosť ľudí, ktorí zostali a pracovali, aby bolo z čoho prežiť zimu, aby si cestujúci mali čo vziať na cestu.
Cestovalo sa buď za obchodom alebo za vzdelaním, neskôr za prácou, do vojen alebo pre pokánie. A aj sa utekalo. Zväčša pred niečím alebo niekým. Málokto, ak vôbec niekto, cestoval len pre cestovanie, len pre „poznávanie“ iných krajín, len preto, že by nevedel využiť čas svojho žitia zmysluplnejšie.
Cestovacie kratochvíle sa objavili až v 19. storočí a skutočne masový fenomén, teraz už známy ako turistika, sa objavil až po druhej svetovej vojne.
Foto: Barkaw
Až vtedy aj preto, že dovtedy bolo cestovanie vždy veľkým bezpečnostným rizikom – pre choroby a všade prítomné násilie. Neozbrojený cestujúci sa objavil až v 19. storočí, niekde ešte neskôr, a ešte stále sú lokality, do ktorých sa bez ozbrojeného sprievodu vydáva iba človek s degenerovaným pudom sebazáchovy.
Cestovanie je však aj mimoriadne technicky a energeticky náročné, a preto je náročné aj pre životné prostredie. Aj preto sa mohlo skutočne rozšíriť až v posledných dvoch storočiach. Dopravná technika (lode, vlaky, autá, lietadlá) sa dostala na takú technickú úroveň, že umožnila cestovanie veľkého množstva ľudí až v posledných sto či nanajvýš stopäťdesiatich rokoch. Všetka táto technika je však závislá od fosílnych palív, ktorých zdroje sú obmedzené a ich spaľovaním sa do atmosféry uvoľňujú skleníkové plyny, ale aj ďalšie škodlivé exhaláty.
Environmentálny zločin
Je pravdepodobné, že nasledujúce generácie budú považovať cestovanie pre zábavu za environmentálny zločin. Neznamená totiž len plytvanie vyčerpateľnými zdrojmi a znečisťovanie životného prostredia nevyhnutnými exhalátmi. Prináša aj priamu devastáciu turistických oblastí – environmentálnu, kultúrnu, a v neposlednom rade – nie však paradoxne, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať – aj devastáciu hospodársku.
Milióny ľudí cestujúcich do „nepoškvrnenej“ prírody tú prírodu ničia. Prinášajú odpad, znásobujú exploatáciu miestnych zdrojov, napríklad pitnej vody (hotely, ubytovne, vývarovne...) a zväčša nenávratne transformujú pôvodne udržateľnú miestnu ekonomiku na neudržateľnú závislosť od turistov a ich peňazí.
Príkladov je po celom svete množstvo. Cestovať, do krajín severnej Afriky a na Blízky východ, kde stojí pitná voda viac ako ropa, pretože jej nie je dosť ani pre miestne obyvateľstvo a poľnohospodárstvo, je míňaním obmedzených zdrojov vody v oblasti, kde sa o ňu už teraz bojuje so zbraňou v ruke. Bez ropy sa totiž žiť dá, ale bez vody nie.
Výhody neprevážia následky
Keď však nastáva kríza a turisti prestanú nejakú oblasť navštevovať, uvrhne takéto ekonomicky a environmentálne zodpovedné správanie turistov hospodárstvo závislé od príjmov z turistiky do ešte väčšej biedy, než z akej ho mal práve turistický priemysel vytrhnúť. Lenže vtedy sú už pôvodné samozásobiteľské mechanizmy a zručnosti zväčša zabudnuté, a spotrebné nároky a očakávania pôvodného obyvateľstva rozmaznaného „ľahkými“ príjmami z turistiky také vysoké, že cesta späť je v podstate nemožná.
Masová turistika je však možná, iba kým sú ako-tak prijateľné ceny ropných produktov a aspoň teoreticky udržateľné príjmy prevažnej časti obyvateľov bohatého severu, ktoré ju umožňujú. Vzhľadom na to, že jedno aj druhé je nesamozrejmé a dočasné, je snaha o budovanie turistického priemyslu, teda prispôsobovanie infraštruktúry a krajiny potrebám a požiadavkám turistov nezmyselná a pre krajinu a jej obyvateľstvo kontraproduktívna. Krátkodobé výhody neprevážia dlhodobé následky. Ukážkovým príkladom toho, že hospodárstvo postavené na príjmoch z turistiky stojí na veľmi vratkých nohách, je Grécko.
Namiesto cestovania útek
Globalizačná unifikácia navyše spôsobila, že cestovanie už pomaly stratilo svoj najzákladnejší zmysel – poznávať niečo iné, odlišné od toho, v čom a čím žijeme tam, kde sme doma. Rovnaké hotely, rovnaké služby, rovnaké tovary kdekoľvek na svete síce prispievajú k zefektívňovaniu predaja tovarov a služieb, a tým k rastu ziskov ich poskytovateľov, ale zároveň je namieste otázka, načo platiť za niečo, čo máme aj doma.
Za týchto okolností už môže cestovanie poskytovať cestovateľovi aj nejaký spirituálny rozmer len veľmi zriedka. Aj preto sa javí nielen ako zbytočné, ale aj škodlivé. Málokto sa totiž dnes vydáva na cesty iba pešo, na bicykli alebo na koni, aby mal vôbec možnosť skutočne spoznať krajinu, a nie iba vyumelkované alebo inžiniersky upravené lokality, akými sú hotelové komplexy alebo lyžiarske strediská. Na to niet času ani síl. A ak by aj bolo, milióny až miliardy ľudí, putujúcich takýmto spôsobom preľudnenou a čoraz vydrancovanejšou planétou, by samy o sebe boli problémom.
Každou ďalšou dovolenkou cestou sa len urýchľuje príchod situácie, v ktorej už nebude za čím, najmä však AKO cestovať. Bude sa už iba utekať – pred rozširujúcou sa púšťou, stúpajúcou hladinou oceánu a konfliktmi, ktoré vypuknú vo chvíli, keď sa milióny ľudí budú chcieť presídliť tam, kde sa ešte žiť dá, kde však žijú milióny iných ľudí, ktoré si budú možnosť žiť brániť.
