Čoho je moc, toho je moc (a niečoho zase málo)
Moje prvé kontakty s kinematografiou sú už bradaté. Mal som asi šesť rokov, keď strýko obradne zapínal televízor Athos do polohy žeravenie, elektrónky jedného z prvých československých televíznych prijímačov sa „nažhavili“, čo signalizovala malá svietiaca sklenená guľka, dávny predchodca svietiacich diód. Strýko ešte zavesil pred obrazovku dúhovú clonu na navodenie farebnej ilúzie a rodina aj známi mohli zasadnúť a pokochať sa vtedy ešte málo dostupnou technickou novinkou, lepšie povedané programom z útlej ponuky vtedajšej televízie. Ja som zasadol strýkovi na kolená, a on, ako som už kdesi písal, mi ako mentor dovolil sledovať aj niektoré programy označené hviezdičkou (nevhodné pre deti). Pri chúlostivých scénach mi zakrýval oči dlaňou, aby nebol ohrozený môj mravný vývoj. Pritom treba povedať, že vtedajšie chúlostivé alebo drastickejšie scény by sa dnes bez označenia hviezdičkou premietali deťom ako rozprávka na dobrú noc.
Hrozivá bilancia
Musím priznať, že film mal na mňa veľký vplyv a donedávna som si myslel, že sa v tejto oblasti viem celkom dobre orientovať. Ako vyznavač kvalitnej filmovej klasiky som nedávno dostal hru Tipni si! Je v nej 63 kariet so 189 otázkami z oblasti kinematografie. Týkajú sa aj mnohých filmov zo súčasnosti, ktoré mi však nič nehovoria, takže bilancia bola hrozivá – nevedel som odpovedať ani na jednu otázku. Príčin asi bude viac. Ako staršiemu divákovi mi už buď ušiel vlak s novou tvorbou, alebo nová tvorba neprináša hodnotu, ktorej by stálo za to venovať čas. Niekedy dokonca ani zábavu, nieto sviatočnú atmosféru. Časy, keď som kino navštevoval často, najskôr ako divák potom aj ako premietač, sú minulosťou. Aj keď prítmie kina ponúka z filmu oveľa autentickejší zážitok ako televízia, spohodlneli sme a mnohé sledujeme zo záznamu, aj keď to nie celkom ono. Vytráca sa moment očakávania a viac-menej stanoveného času, v ktorom sa nám pripravený film či program ponúka a o ktorom predpokladáme, že ho budeme zdieľať aj s inými, hoci len tušenými spoludivákmi. Trochu sa to podobá kresťanskému adventu, keď sa chystáme na príchod niečoho pekného a zároveň tajomného. Vôbec neprekáža, že sa toto povznášajúce obdobie opakuje každý rok.
Zámerná devalvácia?
Vládcovia minulého režimu sa pokúšali prekryť kresťanský pôvod našich najväčších sviatkov všeličím, napríklad aj vyzdvihovaním ich pôvodných pohanských koreňov, keď sa pri slovanských oslavách slnovratu – Kračúna – neuctievalo zrodenie spasiteľa, ale slnka. Nemohli si ich však dovoliť ignorovať úplne, preto podobne ako dnes, nasadzovali v čase Vianoc do kín a televízie zaručene úspešné tituly. Malo to však pre nich až kontraproduktívny dôsledok, pretože znásobovali výnimočnosť sviatočných dní. Dnes sa tento aspekt vytráca pre nenásytnosť alebo možno bezradnosť televízií snažiacich sa za každú cenu pritiahnuť diváka celý rok. A tak presýtením, akoby v snahe devalvovať všetko, čo vyprodukovala kultúra v minulosti, znevažujú sviatočnú ponuku bezhlavým, v priebehu celého roka niekoľkonásobným, rok čo rok sa opakujúcim uvádzaním všetkého, čo sa osvedčilo ako divácky úspešné. Je pozoruhodné, že väčšina zaručene divácky úspešných filmov pochádza z čias, ktoré sa považujú za totálne neslobodné. Ešte pozoruhodnejšie však je, že sú, ako sa zdá, stále akceptované a žiadané. Bude to asi dôkaz, že moje úvahy nepramenia iba z nostalgie staršieho človeka, ale že sú to diela kvalitné a akceptované už niekoľkými generáciami.
Je však jeden film z každoročnej vianočnej ponuky, ktorý u mňa napriek častému celoročnému reprízovaniu vyvoláva dobrú náladu. Je to skvelý český film Marečku, podejte mi pero! s plejádou skvelých hercov, plný nepodliezavého situačného humoru a skrytých inotajov, na rok 1976, keď vznikol, odvážnych a nadčasových. Videl som ho možno aj päťdesiatkrát, ale pri sledovaní časti, keď sa schádza Hujerovo príbuzenstvo na rodičovské združenie, majú moji príbuzní strach o moje zdravie. Zakaždým totiž u mňa vyvolá záchvat frenetického smiechu, ktorý nie a nie zastaviť.
Želám sebe aj vám, a aby konečne začalo vznikať viac novodobých diel, ktoré by boli hodné toľkého reprízovania a ak aj nevzniknú, aby sa nám tradičná televízna sviatočná ponuka v budúcnosti neobjedla. Veď ak sa toho svet gniavený vojnylačnými mocipánmi dožije, čoskoro nás čaká Veľká noc.