V tieni hrôz
Vojna nevstúpila do môjho detstva dunením výbuchov a bombami, ale otcovými krokmi, keď raz nadránom prešiel okolo mojich dverí do rodičovskej spálne. Tak začína hlavná hrdinka a autorka knihy V tieni banyanu Vaddey Ratnerová, päťročná kambodžská princezná Rámí svoje rozprávanie o hrôzach vojny, ktorá v jej vlasti pripravila o život takmer dva milióny ľudí. Rámí prišla o celú rodinu, predovšetkým však žiali za otcom, potomkom kráľa Sisowatha vládnuceho Kambodži začiatkom 20. st. pod francúzskym protektorátom. Príbeh malej princeznej a jej rodiny sa odvíja v období, keď Kambodžu ovládli Červení Khméri. Tzv. demokratický systém po vzniku Khmérskej republiky r. 1970, ku ktorému sa najprv ako k pokrokovému utiekal aj autorkin otec, princ, pilot a básnik Neak Ang Mechas Sisowath Ajuravann, však ako podľa autorky každý novonastolený systém priniesol najmä nestabilitu, korupciu a sociálnu nespravodlivosť. Až takú obrovskú, že sa búrili nielen hladujúci chudobní. Dokonca i jej otec, člen kráľovskej rodiny, sa začal zamýšľať nad oprávnenosťou vlastných výsad: dostatku jedla, zdravotnej starostlivosti, vzdelania, možnosti nebiediť a venovať sa vznešenejším aktivitám, než akou je každodenný zápas o holé prežitie. A pripomínal, že chudoba jedného života verne odráža chudobu iného. Hoci aj materiálne bohatého. Osobitosťou knihy je jazyk plný do hĺbky mieriacich metafor, obrazov, básní a úvah. Kým čitateľ odvyknutý vkomponúvať do bežného života poetické vyjadrovanie a mýty koreniace v histórii a uchovávajúce špecifickú kultúru národa (i kultúru všeobecne) nepochopí rytmus a ducha rozprávania malej princeznej, môže sa v knihe trochu strácať. Ak sa však nedá odradiť a osvojí si poetiku ázijského spôsobu vyjadrovania (dojke a pestúnke sa napríklad hovorí mliečna mama) a myslenia, začne zdanlivo pomaly plynúcemu hrôzyplnému deju a nezvyčajnému jazyku skvele rozumieť. A porovnáva. S naším často hrubým vyjadrovaním, s kamsi pod dno klesnutou kultúrnou úrovňou, s našou súčasnosťou. A aj s orientáciou, prinajmenšom oficiálne výlučne prozápadnou. Ťažko sa pritom ubráni otázke, kam môže krajinu (i našu) priviesť priam systematické degradovanie významu vzdelania, kultúry, kultúrnosti a kultivovanosti, kam vedie korupcia, ale aj potláčanie sociálneho cítenia s najbiednejšími. Nedávno sme si pripomenuli sté výročie začiatku prvej svetovej vojny, ale plesajúc, hoci triezvo, nad jej koncom, akosi nevenujeme pozornosť tomu, že pomaly a plazivo, zahalenú do rúšok občianskych vojen, začali mocní tohto sveta už dávno možno tretiu. Ani tá nevstúpila do nášho života a na našom území dunením výbuchov a bombami (teda aspoň nie zatiaľ). Ohlásila sa iba naliehaním na premiestňovanie spod tieňa jedných pomyselných „stromov“ pod druhý. Ústi však do rovnako krvavého konfliktu, ako bol ten v tieni banyanu. A môžeme len dúfať, že si možno aj vďaka knihe Vaddey Ratnerovej osvojíme a denne si budeme pripomínať myšlienku jej matky: „To, ako sa k sebe správame, nie je len hra alebo rituál, ale forma umenia.“