Brieždi sa?
„Nesmiete tam zaniesť to dieťa. Sú tam reportéri,“ zastavil izraelský vojak mníšku, ktorá viedla do provizórnej nemocnice v palestínskom utečeneckom tábore v Dženíne hlavnú postavu knihy Susan Abulhawovej Brieždenie v Dženíne, a v náručí držala rozstrieľané dojča. „Bojíte sa, že sa celý svet dozvie, ako ubližujete deťom?“ odvetila mníška a vojak sa jej, ak nebude mlčať, vyhrážal zastrelením. „Len si poslúž,“ nedala sa. „Nie si o nič lepší ako nacisti, ktorí sa mi postavili do cesty, keď som sa počas druhej svetovej vojny starala o Židov.“ Tá veta odznela v šesťdňovej vojne, v ktorej Izrael roku 1967 napadol Egypt. Je v nej všetko, čo tento vynikajúco napísaný strhujúci životný príbeh Palestínčaky Amál odhaľuje. Ako vraví Amál, je to príbeh rodiny z malebnej dedinky, ktorú odtiaľ vyhnali cudzie dejiny. Stalo sa to roku 1948. Izrael vtedy napriek odmietnutiu Ligy arabských štátov rozdeliť Palestínu na arabskú a židovskú časť vyhlásil nezávislosť a po víťazstve vo vojne rozšíril svoje hranice nad rámec plánu OSN.
Amál a jej rodina sa z hodiny na hodinu ocitli v koži Židov, ktorých nacisti hnali do koncentrákov. Tak ako Židom, prikázali aj im pred vyhnaním z Ajn Húdu vziať si cennosti, aj im ich napokon prikázali pod hrozbou streľby nechať na zemi, aj ich nahnali do tábora obohnaného ostnatým drôtom, aj ich cestou bili, zabíjali a vytŕhali im z náručí deti. Vojak, čo prežil holokaust, tak z matkiných rúk vydrapil Amálinho brata a daroval ho svojej žene, ktorá v dôsledku mučenia v nemeckom koncentráku zostala neplodná. A z malého Ismáíla sa stal Dávid, bojujúci v dospelosti proti svojej palestínskej rodine. Jeho bratovi Júsufovi neskôr vojaci libanonskej kresťanskej falangy zabili pod dozorom izraelskej armády tehotnú manželku, dcérku aj nenarodené dieťa v zaživa rozrezanom matkinom bruchu. Júsufovi ten masaker ochromil život neutíchajúcou myšlienkou na pomstu. Večnú pomstu. Pomstu za všetkých, ktorých ktosi vyženie z vlasti, pretože ju chce získať pre seba. Pretože z tej jeho ho vyhnali. Nedeje sa to len na Blízkom východe a len teraz. Deje sa to všade na svete a deje sa to celé ľudské dejiny. Napokon, Palestínu tiež pôvodne neobývali Arabi. Ani kolobeh uchvacovania území, z ktorých treba kohosi vyhnať, aby vyháňajúci získali jeho územie, kolobeh vojen v mene mieru, vraždenia v mene života, sa nezačal systematickým vyvražďovaním v koncentrákoch druhej svetovej vojny. Ním sa de facto „iba“ začína tragédia Palestínčanky Amál: „Židia vyvraždili rodinu mojej matky, lebo Nemci vyvraždili Jolante všetkých príbuzných,“ hovorí Amál o žene, ktorá vychovala jej ukradnutého brata. Z jej príbehu je však jasné, že reťazenie násilných smrtí sa začalo oveľa dávnejšie. Vtedy, keď sa začalo ľudstvo. A pokračuje bez ohľadu na dosiahnutú takzvane civilizačnú úroveň. Je to ako s týranými deťmi – aj ony sa zvyčajne stávajú tyranmi a mstia sa na nevinných, ktorí sa budú mstiť na ďalších nevinných. Ten kolotoč sa od zrodu človeka na tejto planéte nezastavil. Kniha S. Abulhawovej preložená do 25 jazykov, vo veľmi dobrom slovenskom preklade Elvíry Haugovej, sa číta na jeden hlt. Jej obsah sa však na jeden hlt stráviť nedá. Okrem otriasajúceho deja, kde sa rozprávanie v prvej osobe, približujúce moslimský svet, nenásilne strieda s pohľadom autorky zo zainteresovaného nadhľadu, totiž prináša aj čosi navyše. V majstrovských, až básnických skratkách sformulované myšlienky, ktoré sa zavrtávajú hlboko do vedomia a nútia uvažovať. Ako je možné, že svet ľudí je oveľa, oveľa horší, ako svet zvierat, o ktorých sme presvedčení, že nerozmýšľajú?