Otváranie dverí
Písanie, v mojom prípade prevažne reportérske načieranie do ľudí, udalostí a faktov, je pre mňa vždy, keď sa doň podarí ponoriť, ako malé veľké neuveriteľno. Je jednou z možností, ako sa vyrovnať s otázkami, na ktoré neexistujú odpovede. Alebo ako sa vyrovnať s vlastnou neschopnosťou tie odpovede nájsť, či nechuťou hľadať ich.
Písanie, ak sa naň odhodlám, ma vždy nabíja až neuveriteľnou energiou.
Písanie (tvorba?) je moja obrana proti nepočúvaniu (ľahostajnosti, nezáujmu?), proti nedôvere, nevereniu, proti osamoteniu a osamievaniu. Písanie je akcia myšlienky.
Niekedy mi písanie formuluje myšlienky do neuvedomeného pátosu. Vo chvíli ponorenia do obsahu a formy ho však vnímam ako presné vyjadrenie toho, čo chcem povedať. Zároveň ma písanie núti ten pátos korigovať – aby bolo napísané stráviteľné. Aby som mohla dúfať, že bude prečítané.
Písanie je niekedy snaha presvedčiť (prostredníctvom presviedčania tých druhých), že svet je (či by mal byť?) taký, aký ho vidím ja. Ja, svojím pohľadom, alebo niečím, čo je vo mne a žije si to svoj život. Alebo si ho tam žije niekto? Neviem.
Keď píšem a ponorím sa do témy, veľmi rýchlo mám pocit, ako by som to nepísala ja, ale niekto, kto mi vedie myšlienky, ruky, oči, kto sa vyjadruje mojím prostredníctvom a mňa si vybral ako médium. Rozprestiera sa vo mne a vybuchuje, šľahá či pokojne vyteká alebo vyžaruje akoby namiesto mňa, cezo mňa to, čo má byť vyslovené.
Na novinárskom písaní (mojom) je však pre mňa vari najpríťažlivejšie, že mu predchádza množstvo stretnutí s ľuďmi, bez ktorých by možno nevznikol ani riadok. Tí ľudia potom vo mne roky žijú, aj keď si už možno nepamätám ich tváre, mená, hlas, slová; mám však v sebe zakódované všetko, čo pri stretnutí do mňa vložili a k čomu sa vraciam a často sa to vyplaví do mojich textov; je to ako oplodnenie s odloženým účinkom.
Písanie mi umožňuje premeniť neodbytné nutkanie povedať, čo mám na jazyku bez toho, aby som sa dotkla niekoho osobne; a zároveň mi umožňuje osobne sa dotknúť každého, kto dovolí, aby k nemu moje myšlienky prenikli, ba aby doňho vnikli.
Čo je v takejto situácii primárne? Vysloviť myšlienku a poslať ju ďalej, alebo ju (z opatrnosti, strachu, hanby a i.) nevysloviť vôbec? Možno to definovať aj ako exhibicionizmus krížený s istým alibizmom? Je to strach, ostych, neistota, neviera, že ísť so svojimi myšlienkami na trh má zmysel?Zrejme zo všetkého trochu.
Čím dlhšie píšem a vôbec pracujem so slovom, čím dlhšie absorbujem tvorbu iných, tým viac si uvedomujem: práve tie strachy, obavy, tie neistoty na vratkých podpätkoch vlastnej istoty, to všetko spolu s poznávaním (a so zlomkami poznania a spoznania) môže učiť pokore, ktorá je v istej fáze tvorby absolútne nevyhnutná. Inak, obávam sa, nie som nijakej pokory schopná. Aj preto zavše vnímam písanie ako akúsi modlitbu. K ľuďom, v ktorých sa opäť a opäť pokúšam uveriť. A v odpustenie za nepokoru, v ktoré sa pokúšam uveriť tiež.
Písanie oslobodzuje a z(a)väzuje zároveň; špeciálne reportéra či autora literatúry faktu. A domnievam sa, že zaväzuje viac ako hociktorý iný druh tvorby – hudba (nie pieseň či dramatický hudobný žáner) alebo výtvarné umenie sa mi často vidia ako voľnejšie. Slová a kontexty, do ktorých autor svoje myšlienky oblieka, sú – dolapiteľné. A použiteľné ako corpus delicti. A každý si ich vysvetľuje po svojom. Málokedy „po autorovom“. Našťastie. A aj nanešťastie.
Písanie-tvorba je vykúpenie zo samoty. A z úzkosti, do ktorej človeka samota vháňa. Naplnenie túžby povedať všetkým (alebo aspoň niektorým) o všetkých krásach života a sveta (aj o tých, ktoré rodí škaredosť, žiaľ či smrť), o ktorých sa človek zo strachu z nepochopenia či až výsmechu neodváži hovoriť inak; ale hovoriť o nich potrebuje, inak by sa zadusil pod lavínou citov a pocitov. Potrebuje dialóg myšlienok.
V mojom prípade to platí nielen pre moje písanie-tvorbu, ale aj pre vnímanie tvorby iných. Pretože (aj) vtedy človeka energia vyžarujúca z diel až zadúša a vzniká skutočný alebo pomyselný dialóg s tými druhými. A vo mne vtedy klíči čosi ako miazga ďalšej tvorby – asociácie, nápady, myšlienky, ktoré možno bude šanca niekomu posunúť. Ak nie nikomu inému, tak aspoň vlastnému vnútru. A posunúť k dialógu, aj keď často iba tušenému. K dialógu s niekým (niečím?), čo otvára dvere vždy ďalšej a ďalšej tajnej, tajuplnej, zakázanej či neznámej komnaty; každá, kým ju človek neotvorí (kým na to nenájde odvahu), je trinásta.
Písanie-tvorba je ako otváranie zamknutých dverí, za ktorými sú ďalšie a ďalšie, ktoré stojí za to skúsiť odomknúť. Dokonca aj vtedy, ak nemáme kľúč.
