Mamy nezomierajú

Marta Moravčíková

Deju posúvanému dynamickým rozprávaním o živote zomierajúcej mamy neuberá na napínavosti ani to, že z názvu je zrejmé, ako sa skončí. Dôležitá je totiž pointa. A tou nie je koniec života. Napokon, mamy nikdy nezomierajú. Pointa tohto mnohovrstevnatého, v najlepšom zmysle spoločenského románu je hmatateľná a pulzuje v každej kapitole, no nezavršuje sa. Rovnako ako sa, kým žije, nezavršuje prúdenie krvi, myslenie a cítenie v človeku, kým to, čím je, neodovzdá ďalej. Inému človeku. Pointa Tohoročného slnka je o to hlbšia, že ju Michal Záleta príbehom každej kapitoly buduje, hoci možno nevedome, v intenzívnej spolupráci s každým, kto jeho román číta. A tak v Tohoročnom slnku čitateľ s napätím (hoci tiež zrejme nevedome) pátra v podstate aj po vlastnej pointe; ak je k sebe poctivý, dopátra sa jej spolu s autorom a akceptuje ju, aj keby pre neho nebola lichotivá.

Bezradnosť bezmocných

Záletov Matej Vartiak začína svoje rozprávanie i spoveď, po ktorej si môže dať rozhrešenie iba sám, zlým snom, ktorý znamená predtuchu. Predtuchu smrti. Darmo ju nepomenuje, darmo sa jej vyhýba rozsiahlym náčrtom života svojej rodiny v hlavnom meste i ďaleko na východe Slovenska. Darmo sa ponára do svojho života i života mamy, otca a celej komunity, ktorá v detstve a mladosti utvárala jeho osobnosť. Tú zlovestnú predtuchu aj tak cítiť. Z maminej ischemickej choroby srdca, z jej vyčerpanosti životom. A cítiť ju najmä z trestuhodného niekoľkotýždňového ignorovania maminho infarktu lekármi aj zo zúfalého Vartiakovho pocitu, že nemôže, nemá ako, nedokáže pomôcť. Pomôcť mame, sestre, ktorá sa o ňu i o otca stará kdesi na konci republiky, pomôcť na diaľku, hoci teraz už bez voľakedajších vplyvných známostí. Snaží sa však. Pregĺga bezmocnosť, telefonuje, povzbudzuje, prosí, cestuje dlhé hodiny za mamou do nemocnice, utešuje, teší sa z jej prítomnosti i jej tešenia, že vidí a chvíľu má pri sebe syna. A spomína.

Živými obrazmi sa vracia do detstva, dospievania i do maminých a otcových čias, keď on ešte nebol. Uteká do nich a utieka sa k nim, aby prebil vlastnú bezradnosť. Pretože čo ako sa tvárime, že sme vyspelá spoločnosť, klameme sa, ak tolerujeme, že sa nevieme (či nechceme) postarať o tých, čo to potrebujú, bez ohľadu na ich finančné či spoločenské postavenie. V prípade Vartiakovej mamy to tí, ktorí to chcieť a vedieť mali, neurobili. A tí, čo to urobiť chceli, nemali ako.

Michal Záleta hovorí slovami Mateja Vartiaka jasne: Neveril som, že sa mi podarí vybaviť prijatie do nemocnice v Bratislave, (aby bol bližšie mame a odbremenil sestru pozn. mm) za pár dní bez bočných cestičiek, bez zneužitia profesie (novinárskej pozn. mm), ktorá síce rapídne upadala, jej prestíž v posledných rokoch nezvyčajne poklesla – v mojich očiach na dno – , ale ešte stále otvárala dvere. No ja som chcel dôjsť k nádeji, k tejto šanci iba ako občan, bez náznaku potenciálnej protislužby.

Matej Vartiak rátal nádej na mesiace, no zároveň v ňom i z neho presakovala obava, že by už mohlo byť neskoro. A akoby preto z neho začalo vyvierať všetko, čím pre neho bola mama, čo znamenal otec, súrodenci, ľudia okolo nich: Boli mi cudzie pocty, pozície a vrchnosti, nemal som nijakú úctu k veľkým a mocným. Pred obyčajnými ľudmi by som však padol na kolená aj do blata, keby im to mohlo dajako pomôcť. Môžbyť to ani nie je úcta, iba sebaúcta obyčajného človeka, dokonca samoľúbosť. Môže sa však skutočná sebaúcta zrodiť bez úcty k iným?

O mame, no nielen o mame

Už z tých pár citátov je jasné, že Tohoročné slnko nie je román „iba“o mame ani „iba“ o ľudskom živote. Je to román o svete, vesmíre, o ľudskej existencii. O nás. Ale aj o viere a neviere v božstvá a o nádeji, že život môže mať napriek svojej zjavnej nezmyselnosti predsa len nejaký zmysel. Ak nie v inom, tak aspoň v odovzdávaní seba samých tým, čo prichádzajú po nás. A možno i tým, čo sú okolo nás, ak nás ako darcov akceptujú. To, že hlavnou postavou románu je žena-matka, hoci v nej má hlavné slovo jej syn, má hlboký význam presahujúci epickú líniu Tohoročného slnka. Predstavuje ženu ako stvoriteľku a – tvoriteľku života.

Michal Záleta nie je jediný muž, ktorý zosobnil Boha ako ženu (či už zámerne alebo podvedome). V každom prípade ho však povýšil na ženu žien, na mamu. A to je pocta i pre toho, koho ľudia posadili na piedestál stvoriteľa.

Vartiakov bratanec-kňaz povedal na pohrebe jeho mamy, že nielen ľudia potrebujú Boha, ale aj Boh potrebuje ľudí. Boh bez ľudí, aj bez ľudí v doline, kde Vartiakova mama žila a zomrela, si totiž podľa neho nepomôže. A Matej Vartiak si uvedomil: Až teraz, zdá sa, som celkom porozumel maminým pocitom a jej poznámke, keď ho (Matejovho bratanca pozn. mm) počúvala: aj veriacim musí byť bližší Boh, ktorý dáva najavo, že bez ľudí sa nezaobíde, ponúka spoluprácu, dokonca o ňu prosí. Princíp spolupráce a určitého partnerstva robí i v tomto vzťahu z človeka subjekt. Inak všetky úskalia a skúšky, ktoré človek podstupuje, boli by len božím rozmarom. Ťažko si aj predstaviť, že by demiurg sveta mohol trpieť takou samoľúbosťou. Prečo by potom stvoril človeka, navyše na svoj obraz? Len aby ho podrobil skúškam a pokušeniu?

K tejto úvahe sa Záletov Vartiak-ateista dostal potom, čo Michal Záleta plasticky, napínavo zavše i humorne vykreslil jeho život žitý miestami ako detektívku bez hľadania páchateľa. Veď po živote nemožno pátrať ani ho trestať, musí sa žiť.

Zahreje čitateľov

Tohoročné slnko vás už nezahreje je román, ktorého autorom je nielen vzdelaný spisovateľ, ale aj vzdelaný filozof, ktorý umožňuje pochopiť podstatu sveta a života každému bez toho, aby pritom musel listovať filozofickým slovníkom. Okrem rozprávačského majstrovstva to umožňujú Záletove mimoriadne pozorovacie schopnosti a zriedkavá schopnosť pretaviť vekmi a múdrymi hlavami nazhromaždenú filozofiu do reči, ktorej rozumie každý. Okrem precíznej kompozície zvýrazňuje príťažlivosť románu skvostný autorov jazyk. Starostlivo vyberané, ako na lekárnických váhach vážené slová, aby nielen presne a zrozumiteľne zaznela myšlienka, ale aby skvostne zaznela aj slovenčina. Okrem pocty mame a cez ňu manželke, mame svojich dcér, otcovi, súrodencom, rodisku a ľuďom v ňom, ktorí formovali autorov život, je to v tomto zmysle aj pocta čitateľom, ktorých považuje za hodných čítať text obohacujúci nielen obsahom, ale aj formou. Tí, ktorí poznajú skvelú, dosiaľ neprekonanú Záletovu tetralógiu z obdobia Slovenského národného povstania Nepokojná dolina (Pred dažďami), Mŕtvi neklamú, Bratia v dažďoch, Bratia vo víchrici či epos Pamäť dvora budú mať pri čítaní Tohoročného slnka možno pocit, že všetky tieto (a zrejme i ďalšie jeho diela) sú spojené akousi pomyselnou pupočnou šnúrou. Ten pocit neklame. Jedno dopĺňa druhé či z neho dokonca vychádza, sľubuje ďalšie a prináša svedectvo, ktoré raz bude žiadané ako vzácne korenie. Pretože, povedané otcom Mateja Vartiaka (či Michala Záletu?), ktorý synovi ustavične pripomínal, že … i človeka po smrti čaká rovnaký osud ako hocijakú zver, strom, trávu, všetko, čo raz bolo živé. „Rozdiel je iba v tom, že ľudí si pamätáme. Niektorých rok, niektorých dve-tri generácie, o niektorých vieme stáročia,“ vravieval. „Iba to nás odlišuje od osudu srny, jeleňa, ak skapú prirodzenou smrťou. Iba to, že zostávajú v našej pamäti – a v srdci.“

Aj Záletove knihy vrátane najnovšie vydanej – Tohoročné slnko vás už nezahreje majú šancu zostať v našej pamäti i srdciach. A zahriať nás tak, ako nás vždy zahreje spomienka na mamu.