logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Poetická pamäť prozaika Michala Záletu
Pôvodne napísané pre Knižnú revue

Príbeh pamäti

Marta Moravčíková

Vážim si mnohé slovenské literárne diela, ktorých autori, napríklad Vladimír Mináč či Ladislav Mňačko stvárnili obdobie druhej svetovej vojny, osobitne Slovenského národného povstania. Za vyzdvihnutia hodné nad všetky však pokladám tetralógiu z tohto obdobia od Michala Záletu – Nepokojná dolina (Pred dažďami), Mŕtvi neklamú, Bratia v dažďoch, Bratia vo víchrici.

Novinár Vladimír Jancura o nej napísal, že „keby sme mali plnohodnotný knižný trh, stane sa Záletova Justína, jedna z jej dominantných častí – a postáv –, naozaj uchvacujúca žena, čoskoro bestsellerom; a keby sme mali plnohodnotnú kinematografiu, ožije zanedlho na filmovom plátne. Na Slovensku, žiaľ, nič z toho nemáme“.

Na katedre žurnalistiky bol Michal Záleta môj spolužiak, po mnohých rokoch v redakcii Smeny môj šéfredaktor a v redakcii Práce kolega, s ktorým sme nejaký čas pracovali v jednej miestnosti. Práve vtedy som od neho dostala jeho románový diptych Bratia v dažďoch a Bratia vo víchrici, ktorý vyšiel roku 1998 a ktorý je zároveň súčasťou spomenutej tetralógie. Ten diptych mnou v najlepšom zmysle slova zatriasol tak, že mi nikdy nevymizne z pamäti. Je z Povstania, no takmer sa v ňom nestrieľa, zato sa dohlboka načiera do životov i smrtí, najmä však do duší tých „najobyčajnejších“ ľudí, ktorí Povstaním hýbali (a ono hýbalo nimi) bez toho, aby si na nich po jeho zavŕšení niekto spomenul, nieto aby ich ocenil… Michal Záleta sa svojou tetralógiou poklonil zdanlivo bezvýznamným. No bezvýznamným naozaj len zdanlivo. Bez ich zápasenia s vojnou by totiž ani o neskôr oslavovaných (no aj opľúvaných) dnes už možno nikto nevedel.

Michal Záleta: Pamäť dvora

Od „Bratov“ plynulo bezmála dvadsať rokov, ale ďalšie Záletove prózy Tohtoročné slnko vás už nezahreje a Dodatočné priznanie už vydavateľa nenašli. A keď mi na jeseň 2018 odovzdával knihu, ktorej sa vydavatelia (CCW) v spolupráci portálom slovo.sk a výtvarníkom Jozefom Haranozóm ujali, takmer ospravedlňujúco dodal: ale nie je to próza.

Niet sa však za čo ospravedlňovať. Čo ako možno Pamäť dvora považovať za Záletov knižný básnický debut (básne publikoval už ako študent časopisecky), je to zrelá poézia zrelého autora.

Jej, rovnako ako autorove korene sú vo dvore východoslovenskej obce Olejníkov, kde z nich vzklíčil, rástol a zrel. A zrel i zrie tak, aby jeho verše boli plné všetkého, čím sa báseň stáva poéziou, no aby sa formou nevzďaľovali ani od jedného čitateľa. Ani od toho z čergovských Olejníkov, ani od intelektuála, či už má plebejský alebo aristokratický pôvod. Záletova Pamäť dvora je láskavá, ale aj briskne presná, niekde zhovievavá, inde neodpúšťajúca – ani autorovi samému, pokorná i hrdá poznaním, ku ktorému človek nedospeje inak, len rokmi života. Svojho i množstvom životov i smrtí, ktoré vsiakol ako zem, ktorá ak má rodiť život, potrebuje sa napájať vlahou. Aj človečou.

Plebejské dejiny nemajú pamäť v rodokmeňoch, / nosia ju v sebe – v srdci, v nohách, v rukách / – a odovzdávajú ju pod cudzím menom hradom a zámkom. A pritom im srdce puká, / nie metaforicky, ale skutočne, vo vlastných hrudiach, no pod cudzím názvom, / ako úder na zvon: / infarkt myokardu.

S trochou zlomyseľnosti by sa dalo povedať, že Záletova poézia je taká, ktorá „sa dá čítať“. A dokáže zarezonovať aj v tých, ktorí básne bežne nečítajú. Vecne by sa to možno dalo odôvodniť tým, že je to poézia, ktorá vyrástla na próze. Aj na próze života. Autorovho i všeobecne človečieho, so všetkými jeho plusmi aj mínusmi, so vznešenosťami, pádmi či pokleskami.

Keď som si vlani pár Záletových, knižne dovtedy nepublikovaných básní prečítala, napísala som, že jeho poézia si zaslúži prinajmenšom takú hlbokú poklonu ako jeho próza a že by mala vyjsť knižne. A že ho hádam neurazí, ak mi pri jej čítaní do mysle tu a tam prebleskuje nielen tón poézie významných básnických bardov, ale najmä básní môjho kamaráta, dávno mŕtveho básnika-baníka, o ktorom som vtedy ešte nevedela, že ho in memoriam ocenili Zlatým perom Ladislava Ťažkého. Bol ním Ján Juračka z Handlovej, ktorého skvelé básne človek pri čítaní doslova dýcha. A žije ich. Ako Záletove. Čitateľovo vnútro sa stáva ním, oči sú zrazu jeho očami a svet vníma jeho vnímaním, jeho dušou. Michal Záleta sa neurazil. Odpovedal takto: Ani na um by mi neprišlo spochybňovať autora-baníka. To by som spochybnil seba – veď ja som vlastne drevorubač, pastier, kosec, uhliar atď. Také sú moje korene. Práve z tých pokorne priznaných i uctievaných koreňov vzišla Pamäť dvora. Kniha, ktorá stojí za prečítanie – i za zapamätanie.

 


Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel