Čo znamená „povstať“
Čo si vybrať zo základnej definície, ktorú uvádza slovník slovenského jazyka na vysvetlenie toho pojmu? Postaviť sa v zmysle vstať, zviechať sa (napríklad z kolien na rovné nohy) či sa vzoprieť a vzbúriť, teda odoprieť poslušnosť a postaviť sa na odpor?
Samozrejme, vždy si treba vybrať to, čo zodpovedá situácii, v ktorej ten pojem chceme použiť. Iné je predsa vstať z postele po dobrom spánku, iné zviechať sa z nej po chorobe, a celkom iné je vzbúriť sa, odoprieť poslušnosť, vztýčiť sa. Skrátka, postaviť sa z otrockého života na kolenách na rovné nohy a zhodiť z chrbta pána, ktorý si sedlaním ľudí kompenzuje mocenské ambície.
Vzoprieť sa znamená aj zbaviť sa podriadeneckej odovzdanosti „osudu“ či bezmyšlienkovitého prežívania (kým je čo prežúvať). A nedať sa ani na bezhlavý, častejšie však skôr cielený, ba zavše až špekulatívny útek. Útek k bezproblémovému či menej problémovému bytiu, ktorý je ospravedlniteľný ešte menej ako útek zo zbabelosti, pretože je vypočítavý.
Foto: Ravages
Pojem povstať evokuje hrdosť, odhodlanie a víťazstvo nad vlastným strachom. Aj z toho všetkého možno pred 78 rokmi vzišlo povstanie, ktoré si vyslúžilo prívlastok národné a aj napriek tomu, že bolo potlačené, a neskôr podrobené ohýbaniu podľa toho, komu sa ako hodilo, sa začalo písať s veľkým P. A hoci (najmä) tí, ktorí o ňom nič nevedia, na jeho pripomínaní stavali, stavajú a upevňujú svoju moc nad našimi, pod knutou cudzích pánov zase ohnutými chrbtami, jeho význam to nezmenšilo. Tak ako mnohí, až primnohí, súčasní mocipáni a mocipanie zväčša vzhľadom na svoje nulové vzdelanie netušia, o čom je v prípade Slovenského národného povstania reč, netušia to, žiaľ, ani súčasní mladí ľudia. Podľa najnovších poznatkov totiž vzhľadom na katastrofálnu neznalosť svojho materinského jazyka nevedia nielen to, čo znamená pojem povstanie. Nevedia ani to, že v histórii ich vlasti, ak im mal kto vysvetliť, čo vlasť je, nejaké povstanie (dokonca Povstanie s veľkým P) bolo. Našťastie o ňom na rozdiel od našich vládnych plagiátorov a nevzdelancov aspoň nič nepapagájujú. Napokon, ani by nemali ako – nemajú osobných poradcov a mnohí ich rodičia o ňom tiež buď nič nevedia, alebo týmto vzopätím slovenského národa pohŕdajú. Je totiž „iba“ slovenské.
Ak by sa však napriek módnemu dištancovaniu od všetkého našského a napriek pohŕdaniu minulosťou svojich predkov, z ktorej vzišli, predsa len chceli o Slovenskom národnom povstaní čosi dozvedieť, stačí sa začítať do diel tých, ktorí o tom čosi vedia. Niektoré z nich by sa súčasným slovníkom pokojne dali nazvať napínavými trilermi. Nie však plnými krvi, ale ozajstného života uprostred vojny. A uprostred Povstania. Takým dielom je okrem diel Vladimíra Mináča či Ladislava Mňačka aj románová tetralógia Michala Záletu – Nepokojná dolina (Pred dažďami), Mŕtvi neklamú, Bratia v dažďoch, Bratia vo víchrici. Sú to čítavé diela vysokej literárnej úrovne bez záľahy dátumov, historizujúcich úvah, poúčania, i bez potokov krvi, postavené na strhujúcich príbehoch. Aj o nich hovorí Michal Záleta v rozhovore: Kto je hoden románu
