A ona to určite myslela dobre...
Asi študentka-brigádnička v reštaurácii, kam chodievam po rodinné sobotné obedy, komentuje dve eurá, ktoré kladiem na pultík ako všimné s milým úsmevom: „Ale nie, nechajte tak. Vy to potrebujete viac. Ďakujem.“
Na chvíľu som zdrevenel. Za svoj nie krátky život som sa ešte nestretol s tým, aby čašník odmietol všimné…
Konkrétne dôkaz správnosti tézy, že dobrý prekladateľ musí okrem jazyka, Z ktorého prekladá, ovládať ešte lepšie, ba perfektne až excelentne a s vycibreným citom preň, jazyk, DO ktorého prekladá.
Písanie mi umožňuje premeniť neodbytné nutkanie povedať, čo mám na jazyku bez toho, aby som sa dotkla niekoho osobne; a zároveň mi umožňuje osobne sa dotknúť každého, kto dovolí, aby k nemu moje myšlienky prenikli, ba aby doňho vnikli.
Blíži sa nielen Medzinárodný deň detí, ale aj záver školského roka. To pripomína časy, keď sa za celoročnú žiacku či študentskú prácu patrilo pridať deťom k vysvedčeniu knihu.
Kráčam po mäkkom chodníku medzi odkvitajúcim medvedím cesnakom, cez jemnú zeleň gaštanového lístia sa predierajú strapce svetla. Les je tichý, len tu a tam zo serpentíny zašteká pes, či zaklopká v pravidelnom rytme ďateľ. V mysli si nerušene nesiem dar. Poštár mi práve doručil knihu Majka Zentková: Denník onkologickej pacientky (Vydavateľstvo Koruna 2023).
„Čo je to tu za krik?“
„Ale súdruh plukovník, zachytili sme strategický materiál pre USA zo Švédska, ktorý posiela nejaký emigrant a…“
Ďalej už nedopovedal. Plukovník sa začal usmievať a pozerá sa uprene na mňa: „Ale, ale, pán doktor, to je náhodička, čo vy tu u nás? Vy sa už na mňa asi nepamätáte.“
„No asi nie,“ ja na to.
„Pred desiatimi rokmi ste ma násilím strčili do postele s infarktom.“
Vtedy mi svitlo. Tak toto je ten mladý vyšportovaný muž s mojím prvým diagnostikovaným veľkým infarktom. Muž, ktorý nám chcel ujsť...
Keď som kedysi dávno letela na služobnú cestu do Zimbabwe, letela so mnou aj Smrt krásných srnců. Bola som totiž presvedčená, že lietadlo sa určite zrúti a ja som ju v tej chvíli chcela mať pri sebe. Lietadlo sa nezrútilo, ale ja mám Smrt krásných srnců a všetky ostatné Pavlove knihy, ktoré vnímam ako literárne šperky, stále pri sebe. Lebo veď – život sa môže zrútiť aj na pevnej zemi.