A ona to určite myslela dobre...
Marka už v sobotu nevarí. Celé doobedie pri sporáku a potom sa to za pol hodiny zje... O ďalšej hodinke upratania kuchyne škoda hovoriť. Objavili sme náhodou jednu reštauráciu. Uprostred sídliska, neďaleko nášho bydliska. Zopárkrát sme tam boli. Zaujímavé prostredie, dobrá obsluha, chutné jedlo, veľmi primeraná cena. Podnik bol plný aj cez koronu a rúška tam tiež nikto nevyžadoval. Neskrachovali. Majiteľ zrejme nenosil na krku iba dutinu.
Potom prišiel nápad.
„V sobotu nebudeš variť. Ja skočím po jedlo a vybavené,“ navrhol som. Nápad sa ujal. Takto fungujeme už asi dva roky.
Ráno pozrieme na net a zistíme, čo ponúka ich menu. Zvyčajne tri mäsové, jedno vegetariánske jedlo a dva druhy polievok. Vyberieme si. Autom som o pätnásť minút doma. Už tam poznám personál. Obyčajne majú stále plno, čašníci behajú, lietajú. Už viem kam sa mám postaviť, aby si ma všimli. Vždy sa niekto objaví. Zaplatím kartou, nechám na pultíku mincu a odchádzam. Marka to iba preklopí na tanier a v pokoji sa naobedujeme. Tie dva taniere a dva poháre sa umyjú takmer samy a môže sa začať siesta. Stal sa z toho už akýsi príjemný rituál. Až raz...
„Už si tu?“ pýta sa Marka. Motám sa v predsieni. V ruke igelitka s jedlom a dívam sa do veľkého zrkadla. Pravdupovediac, po obed som vybehol iba tak narýchlo. Rovno z dielne, kde som čosi majstroval. Vyšmatlané tenisky, krátke pokrčené gate a také, no... ešte nie celkom ufúľané tričko. K tomu strapaté vlasy, neoholená, stará zvráskavená tvár. Do auta dobré.
„No čo je? Čo sa tam obzeráš? Daj to sem. Vychladne to,“ nechápe Marka a ide do kuchyne.
„Tak ti teda poviem, dnes tam bolo nabité. Nejaká svadba. Čašníci mali zapnuté turbo. Zrazu sa pri mne zastaví také mladučké dievča, ktoré som tam ešte nevidel. Asi nová študentka-brigádnička. Tvárička ako panenka Mária a tichým hláskom sa ma pýta, čím môže poslúžiť. Povedal som. Naťukala do počítača a pýta sa, či platím kartou, alebo hotovosťou. Vyťahujem kartu. Podáva mi lístok z pokladne a chce odísť. Ja jej dávam na pultík dve eurá ako všimné. Pozrie na mňa, pekne sa usmeje a vraví: „Ale nie, nechajte tak. Vy to potrebujete viac. Ďakujem.“
Na chvíľu som zdrevenel. Za svoj nie krátky život som sa ešte nestretol s tým, aby čašník odmietol všimné.
„A vy viete aký mám plat?“ pýtam sa. Ona tak trochu pobavene a trochu prekvapene. „A vy ešte pracujete?“
Minca ostala na pultíku. Ona bez slova odišla po jedlo a o chvíľu prišla s igelitkou. Zaželala mi dobrú chuť a s úsmevom sa vzdialila.
Ilustračné foto: kitchener.lord
Cestou v aute som sa zamýšľal, prečo takto zareagovala. Že by nová, neskúsená? Neskazená? Alebo sa jej tých desať percent málilo? Pochopil som doma pred zrkadlom. Videla bezdomovca, ktorý platí kreditkou a dáva jej všimné. Asi sa jej to zdalo čudné. Tak ako mne. Myslela to určite dobre. Odvtedy som ju tam nevidel. Že by sa mi to bolo iba snívalo?
„Máš sa slušne obliecť keď ideš medzi ľudí,“ zhodnotila to Marka a v jej pohľade som cítil nevypovedané: Tak ti treba.
Vlastne sa mi niečo podobné v živote už prihodilo. Vtedy som však mal na sebe sako, elegantnú košeľu, pohodlné nablýskané mokasínky a asi 45 rokov. Čakal som na letisku v Zürichu na odlet domov. Kongres bol dlhý, únavný. Nestihol som minúť ani diéty ani súkromné peniaze. Krátil som si čas prezeraním pultíkov v duty free zóne a napadlo mi, že by som za ušetrené švajčiarske franky mohol Marke kúpiť nejaké pekné hodinky. Onedlho bude mať sviatok a tie jej naťahovačky mali stále nejaký problém. Zameral som sa teda na hodinárstva a naďabil som na skutočne krásne útle dámske hodinky s elegantným remienkom. Lenže... nikde nikoho. Nijaký predavač. Bol som trpezlivý. Čakal som, obzeral som si aj iné, no stále sa mi vracal zrak iba k tým jedným.
Konečne sa objavila staršia čierna zamračená dáma s cigaretkou v ruke, skrátka taká „mortiša“ a zíza na mňa. Ako by ma skenovala. Nič nevraví. Ani čo si prajem, ani dobrý deň. Tak som sa pekne pozdravil a požiadal som ju o možnosť prezrieť si tie vysnívané hodinky trochu bližšie.
Iba bez slova trochu natiahla krk smerom k pultu aby sa ubezpečila, že sa nemýli. Potom sa oprela o skrinku za ňou, podoprela si pravou rukou lakeť ľavej ruky v ktorej držala cigaretku v cigáršpici. Hlboko si potiahla a nekonečne chrapľavým hlasom mi sucho až drzo povedala pamätnú vetu: „Sorry sir, you can not afford it…, teda „Prepáčte, pane, nemôžete si to dovoliť…“ Znelo to však ako „páľ do riti, ty chudák a neotravuj“.
Otočila sa a zmizla zase kamsi dozadu. Odtiaľ ma asi predtým dlho pozorovala a správne zhodnotila. Až pri odchode, zbitý ako pes, som zablúdil pohľadom na logo firmy. Pátek. V lietadle som si krátil čas prezeraním katalógov a našiel som reklamu firmy Pátek. Boli tam aj tie mňa nehodné hodinky. Asi boli hitové. Stáli „iba“, ak to dnes prepočítam, cez osemtisíc eur. Vkus mám teda asi dobrý. Žiaľ, ani dnes, po tridsiatich rokoch by som tam nedopadol lepšie. Skrátka „you can not afford it“.
Asi sa už nedožijem opačného pocitu, teda keď vás ako vo filme Pretty Women najprv z obchodu takmer vyhodia a potom príde princ, dá vám kreditku, vy vykúpite obchod a arogantné predavačky sa zmenia na vtieravé červíky. Mužov by skôr asi potešilo sedieť za volantom v starej šunke nehodnej pohľadu a čakať na zelenú spolu s nejakým Maserati vedľa. Mať tak päťlitrový motor v tej starej šunke, dupnúť na plyn a pozerať sa na nechápavé Maserati v spätnom zrkadielku.
Zatiaľ neprišiel ani princ s kreditkou ani päťlitrový motor do mojej starej šunky. Asi nie som hoden...
Po sobotné obedy však už radšej chodievam primerane odetý. Načo v sebe zbytočne vyvolávať smutné asociácie...
