Druhoročiaci do ambulancie zvyčajne príliš nechodili. Na zdravotné problémy sa zrazu chodili sťažovať iba môjmu „asistentovi“, zdravoťákovi Buklákovi. Ten zneistel, asi sa s takým ešte nestretol. Netrúfal si im radiť ako zvyčajne a začal vyzvedať u mňa. Vraj ich štípe a páli pri močení a niektorí majú ráno aj trenky zababrané od nejakej sračky, ako to diagnostikoval on. Trval som na vyšetrení. Museli odprezentovať svoje náčinie a bolo jasné. Môj verdikt znel – vojenská nemocnica Ružomberok.
A ona to určite myslela dobre...
Asi študentka-brigádnička v reštaurácii, kam chodievam po rodinné sobotné obedy, komentuje dve eurá, ktoré kladiem na pultík ako všimné s milým úsmevom: „Ale nie, nechajte tak. Vy to potrebujete viac. Ďakujem.“
Na chvíľu som zdrevenel. Za svoj nie krátky život som sa ešte nestretol s tým, aby čašník odmietol všimné…
Konkrétne dôkaz správnosti tézy, že dobrý prekladateľ musí okrem jazyka, Z ktorého prekladá, ovládať ešte lepšie, ba perfektne až excelentne a s vycibreným citom preň, jazyk, DO ktorého prekladá.
Písanie mi umožňuje premeniť neodbytné nutkanie povedať, čo mám na jazyku bez toho, aby som sa dotkla niekoho osobne; a zároveň mi umožňuje osobne sa dotknúť každého, kto dovolí, aby k nemu moje myšlienky prenikli, ba aby doňho vnikli.
Kráčam po mäkkom chodníku medzi odkvitajúcim medvedím cesnakom, cez jemnú zeleň gaštanového lístia sa predierajú strapce svetla. Les je tichý, len tu a tam zo serpentíny zašteká pes, či zaklopká v pravidelnom rytme ďateľ. V mysli si nerušene nesiem dar. Poštár mi práve doručil knihu Majka Zentková: Denník onkologickej pacientky (Vydavateľstvo Koruna 2023).
„Čo je to tu za krik?“
„Ale súdruh plukovník, zachytili sme strategický materiál pre USA zo Švédska, ktorý posiela nejaký emigrant a…“
Ďalej už nedopovedal. Plukovník sa začal usmievať a pozerá sa uprene na mňa: „Ale, ale, pán doktor, to je náhodička, čo vy tu u nás? Vy sa už na mňa asi nepamätáte.“
„No asi nie,“ ja na to.
„Pred desiatimi rokmi ste ma násilím strčili do postele s infarktom.“
Vtedy mi svitlo. Tak toto je ten mladý vyšportovaný muž s mojím prvým diagnostikovaným veľkým infarktom. Muž, ktorý nám chcel ujsť...
Za vzniknuté meškanie sa ospravedlňujeme…
Je kuriózne, ak v čase, keď sú všetci spojení vysielačkami, kráča reflexne odetý „dozorca výhybiek“ s papierom aj kópiou na podpis k rušňovodičovi, aby mu ten podpisom potvrdil prevzatie zrejme rozkazu na ďalšiu cestu. Na striedanie majstrov rušňovodičov a sprievodcov už na také formality asi nie je pri pravidelnom meškaní čas. Striedajú sa takmer za jazdy s chvatným odovzdaním kontroléra, zvyčajne bez dostatočnej informácie o špecifickom správaní súpravy. Skúške bŕzd a podobnému folklóru minulého storočia už dávno odzvonilo.