Za podvody sa ide po krkoch len tým, ktorých potrestaním možno odvrátiť pozornosť od vlastných pokleskov, a pravdaže, aj ľudom, ktorí sú o niekoľko spoločenských poschodí nižšie. Lebo veď za podvody niekoho trestať treba. Moc sa navonok potrebuje prezentovať spravodlivosťou(?). Takou, ktorá neodpúšťa, väzní (aj bez súdu), umlčiava, utláča – aby chránila. Samozrejme, najmä seba...
Nielen Bratislava sa hrdí novembrom ako Mesiacom fotografie. Hoci nie priam festivalom ako slovenská minimetropola, napĺňajú ho fotografiami aj ľudia v iných mestách. Invenčným spôsobom napríklad v Leopoldove.
Neraz sa mi stalo, napísala mi mladá mamička, že som sa pri rozhovore s neočkovaným človekom cítila ako úplná hlupaňa, ktorá naletela mediálnemu tlaku a ktorá o päť, so šťastím o desať rokov otrčí kopytá, alebo bude prinajlepšom mrzák... Najmarkantnejšie je to v robote, kde je veľa nezaočkovaných, a všetci sa tým doslova hrdia. Vraj akí sú oni odvážni…
Je na západnom Slovensku a volá sa Hlohovec. Nie je to výmysel. Hlohovec sa od roku 1997 stáva raz za dva roky, vždy na jeseň, naozaj hlavným mestom sveta. Ba stáva sa ešte čímsi významnejším: hlavným mestom sveta detí, ich učiteľov a kníh; mestom detských exlibrisov takmer z celého sveta.
Knihu Tohoročné slnko vás už nezahreje nemožno čítať v električke, v autobuse ani vo vlaku. Hrozí totiž, že človek sa z jej riadkov vynorí, až keď ho vodič alebo sprievodca vyzve, aby vystúpil, pretože: Konečná!
Pokrok v mnohých prípadoch neznášam. Niekedy totiž prináša zbytočné inovácie a v našich pomeroch predražené (ako zvyčajne) pokrokové metódy trpia dlhodobo detskými chorobami. Napriek tomu som začal používať elektronické služby Slovenskej pošty. A funguje to. Teda občas...
Hoci sa zhovárame rodnou rečou, vyzerajú zavše mnohé naše dialógy ako mätež jazykov. Pritom si nielen nerozumieme, ale sme na seba aj zlí. Proti porozumeniu sa poistíme zväčša skôr, ako nám dotyčný stihne vysvetliť, o čo mu ide.