Od zubára v socialistickom zdravotníctve, ktorý odviedol perfektnú prácu, čo vydržala vyše štyridsať rokov, som odchádzal iba s poďakovaním. A teraz...
Nažiť dosť odvahy, aby básnik to, čo z neho vyviera, nemaskoval veršami až do nezrozumiteľnosti, sa niektorým nepodarí celý život. Zlata Matláková si odvahu demaskovať to, čo túži byť odkryté, no neodkrýva sa ľahko, nenažila jednoducho.
Za slušný plat vie byť každý komunistom. To sme boli viacerí, mnohí z toho 1,7 milióna. Kde sme teraz, keď sú prvoradé sociálne istoty? To si v novembri 1989 poznamenal autor knihy Ako sme (ne)robili perestrojku, šéfredaktor Nového slova v rokoch 1985 – 1995, Emil Polák. A kniha odhaľuje viac, ako je zrejme nejednému aktérovi autorových denníkových poznámok milé.
Ak niekto ubližuje z hlúposti, z neschopnosti domyslieť dôsledky svojich rozhodnutí, činov či konania, je to katastrofa. Nikdy a nikto (pretože predovšetkým on sám) totiž nevie, kedy a čo od neho možno čakať.
Náhrobné kamene sú ako poviedky, romány či celé ságy v skratke. Stačí mať trochu fantázie a pri jednej prechádzke sa človek stane svedkom mnohých osudov.
Kto si ako dieťa v Andersenovej rozprávke o cisárových nových šatách dovolí povedať, ako je to s dobrovoľnosťou, ktorá je podmienená sankciami ohrozujúcimi každého, kto ju nebude vnímať ako svoju psiu povinnosť? Kto si dovolí nazvať sankciami podmienenú dobrovoľnosť tým, čím v skutočnosti je, teda povinnosťou?
Ako žiť, ak chceme, aby spravodlivosť, poctivosť, česť, dobro, krása či vnútorná čistota prežili aj v čase a podmienkach, ktoré sa im vysmievajú, ba svojím spôsobom ich stavajú mimo zákona? Ako odporovať zlu a lži?