Za slušný plat vie byť každý komunistom. To sme boli viacerí, mnohí z toho 1,7 milióna. Kde sme teraz, keď sú prvoradé sociálne istoty? To si v novembri 1989 poznamenal autor knihy Ako sme (ne)robili perestrojku, šéfredaktor Nového slova v rokoch 1985 – 1995, Emil Polák. A kniha odhaľuje viac, ako je zrejme nejednému aktérovi autorových denníkových poznámok milé.
Ak niekto ubližuje z hlúposti, z neschopnosti domyslieť dôsledky svojich rozhodnutí, činov či konania, je to katastrofa. Nikdy a nikto (pretože predovšetkým on sám) totiž nevie, kedy a čo od neho možno čakať.
Náhrobné kamene sú ako poviedky, romány či celé ságy v skratke. Stačí mať trochu fantázie a pri jednej prechádzke sa človek stane svedkom mnohých osudov.
Kto si ako dieťa v Andersenovej rozprávke o cisárových nových šatách dovolí povedať, ako je to s dobrovoľnosťou, ktorá je podmienená sankciami ohrozujúcimi každého, kto ju nebude vnímať ako svoju psiu povinnosť? Kto si dovolí nazvať sankciami podmienenú dobrovoľnosť tým, čím v skutočnosti je, teda povinnosťou?
Ako žiť, ak chceme, aby spravodlivosť, poctivosť, česť, dobro, krása či vnútorná čistota prežili aj v čase a podmienkach, ktoré sa im vysmievajú, ba svojím spôsobom ich stavajú mimo zákona? Ako odporovať zlu a lži?
So spasiteľmi, ktorí poznali len vlastné ja, má svet (ten náš osobitne) neveľmi blahé skúsenosti. Pretože – je vari niekto taký múdry, aby nepotreboval, ba mohol si dovoliť pohŕdať múdrosťou iných?
Treba dúfať, že pandemické varovanie, ktorým nás zasiahla príroda, nás preberie z ilúzií. Že svoju pozornosť nasmerujeme od osobných, ekonomických, politických či hoci aj módnych a kozmetických ruvačiek k tomu, bez čoho neprežijeme – k prírode.