Kto si ako dieťa v Andersenovej rozprávke o cisárových nových šatách dovolí povedať, ako je to s dobrovoľnosťou, ktorá je podmienená sankciami ohrozujúcimi každého, kto ju nebude vnímať ako svoju psiu povinnosť? Kto si dovolí nazvať sankciami podmienenú dobrovoľnosť tým, čím v skutočnosti je, teda povinnosťou?
Ako žiť, ak chceme, aby spravodlivosť, poctivosť, česť, dobro, krása či vnútorná čistota prežili aj v čase a podmienkach, ktoré sa im vysmievajú, ba svojím spôsobom ich stavajú mimo zákona? Ako odporovať zlu a lži?
So spasiteľmi, ktorí poznali len vlastné ja, má svet (ten náš osobitne) neveľmi blahé skúsenosti. Pretože – je vari niekto taký múdry, aby nepotreboval, ba mohol si dovoliť pohŕdať múdrosťou iných?
Treba dúfať, že pandemické varovanie, ktorým nás zasiahla príroda, nás preberie z ilúzií. Že svoju pozornosť nasmerujeme od osobných, ekonomických, politických či hoci aj módnych a kozmetických ruvačiek k tomu, bez čoho neprežijeme – k prírode.
Upratala som byt, umyla sporák, nachystala som misu, varechu, plech, droždie aj vodu, ocot aj soľ. Pred oči som povystierala vrecko s návodom na domáci chlieb a pustila som sa do roboty…
Múdrosť vekov a pokora pred poznaním naučili starých Indiánov, že naozaj dopredu a vyššie sa nemožno dostať tam, kde si ktokoľvek patentuje výlučné právo na rozum. Žiaľ, táto Amerika na svoje objavenie tuším ešte stále iba čaká.
Jeho diptych Bratia v dažďoch a Bratia vo víchrici mnou v najlepšom zmysle slova zatriasol tak, že mi nikdy nevymizne z pamäti. Je z Povstania, no takmer sa v ňom nestrieľa, zato sa dohlboka načiera do životov i smrtí, najmä však do duší tých „najobyčajnejších“ ľudí, ktorí Povstaním hýbali (a ono hýbalo nimi) bez toho, aby si na nich po jeho zavŕšení niekto spomenul, nieto aby ich ocenil… Michal Záleta ich tento rok v najnovšej knihe Pamäť dvora oslávil aj poéziou.