Upratala som byt, umyla sporák, nachystala som misu, varechu, plech, droždie aj vodu, ocot aj soľ. Pred oči som povystierala vrecko s návodom na domáci chlieb a pustila som sa do roboty…
Múdrosť vekov a pokora pred poznaním naučili starých Indiánov, že naozaj dopredu a vyššie sa nemožno dostať tam, kde si ktokoľvek patentuje výlučné právo na rozum. Žiaľ, táto Amerika na svoje objavenie tuším ešte stále iba čaká.
Jeho diptych Bratia v dažďoch a Bratia vo víchrici mnou v najlepšom zmysle slova zatriasol tak, že mi nikdy nevymizne z pamäti. Je z Povstania, no takmer sa v ňom nestrieľa, zato sa dohlboka načiera do životov i smrtí, najmä však do duší tých „najobyčajnejších“ ľudí, ktorí Povstaním hýbali (a ono hýbalo nimi) bez toho, aby si na nich po jeho zavŕšení niekto spomenul, nieto aby ich ocenil… Michal Záleta ich tento rok v najnovšej knihe Pamäť dvora oslávil aj poéziou.
Európsky týždeň mobilnej schizofrénie
Na kedysi úrodných slovenských poliach pestujeme, okrem štyroch veľkých automobiliek, plodiny nie pre chov hospodárskych zvierat (ten sme už úspešne zlikvidovali), ale pre podniky vyrábajúce prímesi do palív.
Nevedno, akým krížením minulosti s prítomnosťou sa to stalo, ale v posledných rokoch všetko nasvedčuje tomu, že tento podľa encyklopédií vyhynutý druh plazov znova ožíva.
Mnohí, čo sme sa po prevrate zrazu ocitli na dlažbe, sme utrpeli takpovediac šok zo „slobody“. Na rozdiel od byrokracie, ktorá možno aj vďaka nemu zaznamenala vari najväčší prospech – začala metastázovať. Narýchlo transformované a zbudované inštitúcie, ktoré sme dovtedy nepotrebovali, rástli ako huby po daždi a „klienti“ s otvorenými ústami, už bez štrngajúcich kľúčov, čakali v rade na doteraz nevídaný artikel – tlačivá.
Nevídaný rozvoj ľudského snaženia odštartoval okrúhly predmet otáčajúci sa okolo svojej osi a sprevádza nás do dnešných čias. A nepochybne nás bude sprevádzať aj na konci všetkých vekov. Koleso.