Stojí vojak na varte
Podstatou niekoľkých ideologických a organizačných školení mužstva potom bolo dodržiavanie predpisov, ktoré boli akousi bibliou vojaka v podobe malej knižočky do vrecka, tzv. Zákl. 1.1. Naši velitelia boli presvedčení, že do tejto vojenskej „wikipédie“ sa už nič múdre nezmestí a postačí, ak sa bude všetko, čo je v nej zapísané, do bodky dodržiavať.
Absolventi si túto knižočku veľmi považovali. Bola nekonečným zdrojom inšpirácií na hľadanie absurdít nezlučiteľných so zdravým rozumom. Mnohí boli presvedčení, že ak by sme chceli našu armádu znefunkčniť, stačilo by do bodky dodržiavať Zakl.1.1 a do mesiaca je po armáde. Najväčším hitom bola inštrukcia, ktorá sa dodnes cituje – Kone treba zapriahať iba v smere jazdy. Autori Zakl.1.1 si skrátka nerobili ilúzie o IQ mladej generácie a radšej neriskovali a napísali všetko do najmenších podrobností. Skutočnosť však prekonáva všetky predstavy.
No pasarán! *
Najväčší dôraz sa kládol na nepreniknuteľnosť oplotenia kasární a hneď za tým stráženie tejto nepreniknuteľnosti. Nemožno predsa riskovať opätovné preniknutie ženského elementu nízkych mravov medzi posádku. Prípad Skoba sa nesmie už nikdy opakovať. Strážna služba patrí k základom bezpečnosti posádky v malom a armády ako takej v celku. To znamená, že okolo plotov kasární z vnútornej strany musia 24 hodín denne, 7 dní v týždni a 365 dní v roku premávať vojačikovia s ostro nabitou muníciou. Každý z týchto vojačikov má pod kontrolou vymedzený úsek a čas, keď cez plot nesmie okrem hmyzu a drobného hlodavstva či vtáctva preniknúť na územie posádky nič živé ani mŕtve. Dážď, sneh, vietor, slnko a mesačný svit sa tolerujú, zvukové vlny tiež, sú však velitelia strážnej služby, ktorí by sa aj nad týmito živlami dokázali zamyslieť a urobiť s nimi poriadok priam na fyzikálno-molekulárnej úrovni. Jeden z takýchto ozembuchov sa našiel aj v našej posádke. Po školení nižších dôstojníkov, ku ktorým patril, to vzal do vlastných rúk a výsledok na seba nedal dlho čakať.
Pho Tel: Na varte 2
A predsa pasarán
Do strážnej služby zaraďovali hlavne prvoročiakov. Samozrejme, po patrične dlhom preškolení. Väčšina z nich to brala ako nutné zlo. Boli však medzi nimi takí, ktorí to pochopili správne – podľa Zákl.1.1. Keď prišiel rad na nášho Paľka M., dostali sa slová poddôstojníka ozembucha do neho najhlbšie, ako si vieme predstaviť. Na rote si z neho od začiatku pre jeho predposratosť pred každou frčkou robili žarty. Nepomohlo. Začali ho šikanovať. Nepomohlo. Veľakrát sme ho prijali na ošetrovňu aby sa trochu zregeneroval. Pomohlo iba na chvíľu. Ozembuch zrejme Paľka vyhodnotil ako najzodpovednejšieho. Vyfasoval strážny úsek, ktorý bol v najväčšej pozornosti imperialistov. Muničný sklad. Ozembuch veľmi zdôrazňoval, že z tohto úseku sa stráž nesmie vzdialiť ani na sekundu. Nijaké zdriemnutie, štyri hodiny musí vydržať. Nepriateľ nespí. A neborák Paľko splnil úlohu „beze zbytku“, ako zdôrazňoval ozembuch. Alebo nie celkom? Závisí od uhla pohľadu. Po vystriedaní zo stanovišťa sa vzďaľoval rozvážnym širokým krokom. Ten „zbytek“ si priniesol na strážnicu. On sa skrátka došťal aj dosral a „zbytek“ skončil nad pevne uviazanými kanadami na oboch nohách. Vraj to už nedokázal zadržať.
Pho Tel: Na varte 1
Nadránom museli zavolať na rotu, aby mu priniesli čisté trenírky aj maskáče. Na raňajkách to už vedela celá rota aj s veliteľom. A aj kontráši. Zavolali si úbožiaka Paľka na koberec a chceli vedieť prečo. Dozvedeli sa. Rozkaz znel jasne: nevzdialiť sa zo stanovišťa za nijakých okolností ani na sekundu.
Vzorný „beze zbytku“
Na štábe sme mali svojich ľudí, ktorí odtiaľ nosili teplé správy: vraj to bol takmer až ideologický problém a vložil sa do toho hlavný ideológ vtedajších kasární. Štáb sa totiž rozdelil na dve skupiny. Jedna, ktorá bola v menšine, no mala zrejme ešte zvyšky zdravého rozumu, to chcela vyriešiť tzv. vyhnívaním. O probléme sa prestane hovoriť a za štrnásť dní si naň nikto ani nespomenie. Druhá, početnejšia skupina, presadila, že vojaka treba dať za vzor. Plnil si predsa rozkaz „beze zbytku“. Členovia tejto skupiny si však napriek tomu nevedeli predstaviť, čo by asi povedali pred nastúpenou jednotkou, ktorá by s plnou vážnosťou mala prijať pravdivé vysvetlenie jeho statočnosti. Vtedy ideológ zaperlil: „A co chceš, veliteli, říct? Jakože soudruzi, radši se zeserte z podoby, no stanoviště neopouštět za žádnou cenu? Pochopila by to nastoupená jednotka správně? Nebyla by z teho čistá prdel?“
Tŕň z päty im vytrhol jeden kontráš. Asi mal z nich predsa len najzdravší rozum.
„Chlapcovi dáte za odmenu opušťák a v hlásení sa to odôvodní akože za obzvlášť vzorné plnenie služobných povinností pri strážení muničného skladu. Bodka.“
A tak to aj vyšlo v rozkaze a Paľko šiel na opušťák. Ako ho doma vysvetlil, nechcel povedať. Ozembuch sa tiež poučil. Pri zaraďovaní do strážnej služby už neriskoval a na stráženie muničáku prideľoval asi menej zodpovedných, čo si dokážu prípadné „zbytky“ odložiť vedľa do trávy. Na rote a pri pive sa dlho rozoberalo, kto bude taký frajer a za opušťák sa pri strážení muničáku dobrovoľne poserie. Pokiaľ viem, taký frajer sa nenašiel. A Paľkovi to, paradoxne, pomohlo. Prestali ho šikanovať. Pochopili, že na takého je aj šikana krátka.
