Prípad Skoba
Ráno som chodieval na ošetrovňu poza ubytovňu. Nechcelo sa mi stále zdraviť furťákov, teda vojakov z povolania, s vyššími šaržami. Tí chodili ráno do práce na štáb v hojnom počte popred našu ubytovňu. Ja som mal na výložkách frčky, ktoré vraveli, že som čatár absolvent. Vojačikovia to našťastie neuznávali ako niečo viac, než boli oni a nezdravili nás. Mne to ohromne vyhovovalo, Skoba však mal iný názor. Keď som sa vynoril spoza rohu, postavil sa do pozoru, cigaretu schoval v dlani a pravá ruka mu vyletela predpisovo na pozdrav. To, že mal na sebe nejaké vyšmatlané papuče namiesto kanád, mu neprekážalo. Ja som vždy iba mávol rukou, aby nešaškoval, no on si šiel po svojom. Tento cirkus trval asi pol roka, kým ho neposlali do Sabinova. Do basy.
Záhadný medzičlánok
Inak povedané Buklák.
V ten deň som chcel byť s ambulanciou rýchlo hotový. Pred dverami sa už tmolilo asi dvadsať vojačikov. Chvíľu som čakal na Bukláka, ktorý mi robil zdravoťáka. Vždy mi podal nejakú zdravotnú kartu, vyšetril som zapísal, a ďalší. Meno ani priezvisko ma ani veľmi nezaujímalo. Skrátka vojak. Dnes však Buklák neprišiel. Začal som bez neho. Pýtam sa na meno a priezvisko a idem do registračky. Prúser. Vojačikovia neboli podľa abecedy. Skoro ma šľak trafil. Desať minút hľadanie karty a päť vyšetrenie a zápis.
Ilustrácia: Pho Tel
Volám na rotu, čo je s Buklákom. Dozorný mi sprisahanecky pošepkal, že „Buklák se včera ožral jak prase a ještě drichme“. Vytočilo ma to a chcel som si ho osobne vyzdvihnúť. Dozorný ma však uprosil „abych to nedělal, lebo by ho musel nahlásit a to by měl velkej malér“. Dal som mu teda desať minút, aby ho dopravil do ambulancie.
Buklák dorazil v zúboženom stave a nebol schopný povedať nič viac iba „No co je? Co je doktore? Hoří snaď?“
„Ešte len bude. Ak mi v tom bordeli, čo máš v registračke, okamžite nenájdeš všetky karty vojačikov, ktorí stoja pred dverami, tak si v ambulancii skončil“.
To ho dosť prebralo. Otvoril dvere, iba tak v polomrákotách si očami oskenoval všetkých, čo tam stáli, bez slova zabuchol dvere a otvoril registračku. Išlo mu o všetko. Robiť zdravoťáka na rote bolo niekedy viac ako byť generálom. Od neho vlastne záviselo, ako som sa neskôr dozvedel, všetko možné aj nemožné. Od vybavenia vychádzok, cez nafasovanie toho najlepšieho mäsa z kuchyne, výjazdy sanitkou do mesta podľa vlastného režimu, distribúcia liekov z lekárničky, prijatie na ošetrovňu a mnoho ďalších ilegálnych vecí. Nečudo, že som sa potom nestačil čudovať. Devätnásť kariet rad za radom povyťahoval prakticky bez hľadania a dal mi ich na stôl.
„Můžu volat?“
Spadla mi sánka, mávol som rukou a začalo to frčať. Vojačikovia chodili jeden po druhom a za hodinu bolo po všetkom. Bukláka som poslal na rotu, aby sa vyspal a on predtým ešte schmatol zdravotné karty, jemu známym spôsobom ich nastrkal do registračky a zmizol.
Mal som asi dve hodiny čas, tak som sa rozhodol urobiť v registračke poriadok. Karty som prácne zoradil podľa abecedy, z výkresov som urobil priehradky aj s písmenami abecedy.
Na druhý deň ma už Buklák čakal. Skôr než som stihol otvoriť ústa a doriešiť ten včerajšok spustil: „Sakra doktore, nevíte, kdo se to jebal v tý registračce? Všechno to bylo hore nohama. Hodinu sem ten bordel srovnával.“
„Čo to trepeš. Aký bodrel? To ja som to dve hodiny zoraďoval podľa abecedy, aby som sa tu nezbláznil, keď sa zase ožerieš a neprídeš. Jasné desátníku ?“
Toto oslovenie ho trochu zastavilo. Bolo jasné: on si z toho včerajška nič, ale zhola nič nepamätal. Podrobne som mu popísal čo sa dialo. Presvedčil ho až fakt, že sa asi niečo stalo, lebo veď kto by mu inak bol tak „kokotsky“ (ako to zhodnotil medzi rečou) zoradil karty. A ja som pochopil – za tie takmer dva roky, ktoré tam kraľoval, poznal prakticky všetkých vojačikov z roty. Podľa mena, prezývky, podľa choroby, a hlavne podľa toho, ako často chodili na ošetrovňu. V jeho logike mala prioritu hlavne tá posledná kategória. Tých mal vpredu.
„Nač bych je hledal kdesi v řiti v zadku. Těchto mám po ruce. Já nepotřebuji žádnou abecedu. Já vím kam tu kartu dám.“
Nechcel som tomu veriť. Otvoril som knihu, kde sme si vojačkov zapisovali podľa dní, diagnóz, liečby a mena, dva mesiace dozadu a povedal som meno. Buklák otvoril registračku, siahol do nej a vytiahol kartu. Asi po desiatej správnej odpovedi som tento kvíz skončil a musel som uznať, že som sa stretol s nejakým abnormálnym javom.
„Ná doktore, co si myslíte, já když su na krámě a mám tam milión koberců, samé fajnové bukláky zvinuté do ruliček anebo natřískané v komíncích a panička chce jednou takovej a potom zas makovej, co můžu dělat? Já si to pamatuju a nemusím hledat, skládat, vykládat a kšefty jedou. Rychle a spolahlivě. Všichni chtějí jenom mne. Tak je to. Já si tak pamatuju i karty. Nesmí mi to však nikdo přehádzet, jak jste to udělal vy. Abeceda! Seru na ni. Já to nepotřebuji.“
Na to sa nedalo nič povedať.
„Nebojte se. Já sa již neožeru. Karty budete mít na stole eňo, ňuňo. Včera to byla mimořádka. Děvčica mi napsala, že na mne sere. Nabouchal ji nějaký seladon z Brna. Mosel jsem ji dostat z hlavy.“
Sklapol som a podvedome som tohto najlepšieho predavača buklé kobercov z Opavy začal aj obdivovať. No i tak mi to celkom nedalo.
„A kde máš takých, čo na ošetrovňu nechodia? Tých predsa nemôžeš poznať.“
„Jo, takej je jenom jeden. Toho mám na konci. Je to takovej zdravej kokot. Je to blázen. Dělá topiče. Ve dne v noci je v kotelně a ráno kouří za barákem spartu. Aby se nadech čerstvého vzduchu. Hahaha, to je Skoba. To kdyby ste, doktore, viděl ten jeho frňák, tak se poserete. Aj jsem mu říkal – dojdi Honzíku, pošlu tě do Ružomberka. Tam ti to nosisko dají do parády. Šak to ti bude rosnút jak v tej pohádce a stupíš si naň. On ani pořádně vyprávat neví. Jen se leknul a zmizel. Odvtedy, od přijímače se tu neukázal. Aj jméno má také, že Honza Wichterle.“
Naozaj. Ukazuje mi jeho kartu a ja čítam poznámku odvodovej komisie. Psychický status: na hranici debility. Fyzický status: schopen. Povolání: palič dřevěného uhlí.
Tak to je tá čudná postavička, čo ma zvykne ráno zdraviť cestou do ambulancie? Skutočne to s tou prezývkou ten Buklák vystihol. Nos naozaj ako skoba a tvár dobrotivého idiota. Myslel som si, že zmizne v hlbinách mojej pamäti ako mnohí pred ním i po ňom. Mýlil som sa.
„Je tu jeden voják, Martínek, ten ho zná,“ hovorí Buklák. „Teho mám vepředu. Je to takovej zmrd. Ten by chtěl stále nějaký úlevy. Pořád chodí. Toho si však mosíme obchádzet. Je kuchařem a delá dobré biftečky.“
Buklák skrátka poznal všetky tie svoje „bukláky“ aj na vojne. Zrejme fotografická pamäť.
„A svoju kartu máš kde?“ myslel som si že ho nachytám.
Skočil k registračke a vytiahol ju úplne zozadu, poslednú, za Skobom. Otvoril som ju a dočítal som sa, že má jedno oko tupozraké. Vlastne ani nemal byť odvedený. Keď som mu povedal, že má nárok na modrú knižku, iba mávol rukou a povedal, že komisiu presvedčil. On vojakom byť chcel. Spravili teda z neho zdravoťáka. Keď som sa spýtal, prečo chcel ísť na vojenčinu, keď nemusel, iba pokrčil plecami a povedal: „Serte na to doktore.“
Jednooký Buklák s fotografickou pamäťou plný záhad.
Peleš lotrovská
Prišla tuhá žilinská januárová zima. V ambulancii sople, kašle, výtery hrdla, sem-tam nejaký zápal pľúc a odvoz do vojenskej nemocnice v Ružomberku. Tento stereotyp zrazu narušili mazáci. Druhoročiaci do ambulancie zvyčajne príliš nechodili. Šikana na rote sa ich už netýkala, nemali teda dôvod skúšať uniknúť na ošetrovňu. Buklák im na rotu nejaké lieky od kašľa a nádchy doniesol; udržiaval si vybudovaný rešpekt. Niečo sa však zmenilo.
Mazáci sa začali na zdravotné problémy sťažovať iba Buklákovi. Ten zneistel, asi sa s takým ešte nestretol. Netrúfal si im radiť ako zvyčajne a začal vyzvedať najskôr u mňa. Vraj ich štípe a páli pri močení a niektorí majú ráno aj trenky zababrané od nejakej sračky, ako to diagnostikoval on. Trval som na tom, že musia prísť na ošetrovňu. Najprv prišli traja. Museli jeden po druhom dať dolu trenky a odprezentovať svoje náčinie. Kvapavka v priamom prenose. Ako z učebnice. Zatĺkali, že s nikým neboli. Môj verdikt znel – vojenská nemocnica v Ružomberku. Kvapavka na rote nie je sranda. Darmo sa ich Buklák všemožne zastával. Mali už podpísané opušťáky domov a nechceli pochopiť, že doma nakazia frajerky a bude prúser. Musel som zavolať hlavnému lekárovi. Ten sa v telefóne takmer prežehnával. Tušil, že je to prúser pre celú posádku a trval na tom aby som ich z ošetrovne nepustil. Príde to doriešiť sám.
O chvíľu dofrčalo auto a o ďalších desať minút tam bola sanitka smer Ružomberok. Okamžite sa to roznieslo po rote a ešte v ten deň sme tam mali nastúpených ďalších dvanásť sokolíkov. Tiež mali nejaké problémy s čúraním. Niektorí už týždeň. Hlavný lekár podplukovník Doubrava ich všetkých naložil pod plachtu na vétriesku a poslal v treskúcej zime do Ružomberka. Pod vyhrážkou basy prikázal celej posádke, aby sa na ošetrovňu dostavil každý, kto má problémy s čúraním. Nikto ďalší sa nedostavil. Všetci kvapavkoví však svorne tvrdili, že s nikým neboli. Logicky to bola blbosť. Musel tam byť jednoznačný zdroj, keďže sa to prevalilo v takom krátkom čase. Bukláka som poveril špionážnou úlohou. Mal pri pive nenápadne zistiť, či sa niektorý z tých „ružomberčanov“ nepochválil nejakým sexuálnym výkonom mimo kasární.
Špionáž nakoniec nebola potrebná. S plným hrncom čerstvej sviečkovice prišiel kuchár Martínek a chcel od Bukláka penicilín. Antibiotiká boli zamknuté, kľúčik som mal ja, Buklák ho teda musel pýtať odo mňa. Šiel som za Martínkom osobne a vypočul som si rozprávku o tom, že to potrebuje pre sestru. Má ísť na opušták až na Šumavu a sestra má angínu a stále viac sa zamotával. Nakoniec z neho vypadlo, že aj on má asi kvapavku. O Ružomberku nechcel ani počuť. Nakoniec som mu povedal, že antibiotiká mu dám, no musí mi povedať kde to chytil.
Raz vraj zobral na vychádzku do mesta aj Skobu. Skoba pochádzal zo Šumavy. Žil tam s otcom a bratmi. Jeho dedo a pradedo celý život pálili drevené uhlie. Do základnej školy vraj chodil so starším bratom na jednom koni. Kôň sa za školou pásol a po škole ich dopravil asi desať kilometrov domov. Do lesa. V lete v zime. Vychodil ledva päť tried, bol vraj od malička „na hlavu“ a najlepšiu známku mal trojku. Zo správania. Inak štvorky a päťky. On totiž do školy viac nechodil ako chodil. Podľa toho, ako sa chcelo koňovi. Od desiatich rokov potom už chodil iba na drevo. Pílil, rúbal, staval kopce, zasýpal hlinou a dokolečka dokola. Otec s bratmi uhlie potom vozili koňmi do výkupu do miestneho JZD, a tak celý život. Keď dostal povolávací rozkaz s umiestnenkou na druhý koniec republiky do Žiliny, vraj prvýkrát v živote videl aj električku. V Prahe. Potom vlak až do Žiliny. Nechcelo sa mu ani vystúpiť. Všetko, čo videl za oknami hltal a híkal. Predseda JZD vraj vybavil, aby šli na vojnu spolu a na rovnaké miesto. Skoba ako kurič a Martínek ako kuchár. Sám by Skoba do Žiliny nikdy netrafil. V Žiline ho ihneď obliekli do maskáčov a strčili do kotolne a bol veľmi spokojný. Zase bol od rána do večera pri svojom milovanom uhlí. Tam mu nanosili matrace a urobili veľkú posteľ, tam jedol, pracoval, spal, chodil na vecko a ráno vybehol na čerstvý vzduch zafajčiť si.
Pred pol rokom v lete sa Skoba nudil, tak ho teda Martínek zobral na pivo. Nech vidí aj svet okolo. Vraj si k nim prisadla nejaká „děvčica“ a stále sa na Skobu usmievala. Asi na ten jeho impozantný nos. Po vypití niekoľkých pív sa už začal na děvčicu usmievať aj hanblivý Skoba. Do kasární sa vybrali spolu. Za kotolňou bola v plote diera a cez ňu ju dostali dnu. Malo to byť iba na jednu noc. Ona tam však v tej špine a smrade vydržala so Skobom celý polrok. Martínek im nosil biftečky a děvčica sa im odvďačovala obidvom, ako vedela. Martínek sa potom pochválil iba tým najlepším kamarátom na rote, že tam majú v kotolni kurvu a začal robiť kupliara. Po žolde tam vraj bývalo strašne veselo. Děvčica bola údajne strašne spokojná a keď bol väčší záujem, vydržala aj celú noc. Cez deň sa vyspala a večer kšeft kvitol ďalej. Mazáci už ani na pivo nechodili. Všetko mali dolu v kotolni. Peleš lotrovská, ako vraví biblia. Alebo tiež, ako je to o tom džbánku a nestabilnom uchu na ňom...
Roz(h)riešenie
Martínek nechápal, ako sa mohlo stať, že teraz majú všetci kvapavku. Rozoberal to asi dve hodiny. My sme sa s Buklákom chvíľu smiali a chvíľu báli, čo z toho bude. Bukláka navyše štvalo, že mu ušiel taký dobrý kšeft. On, a nemal o tom ani tušenia. Jeho najlepší kamaráti ho takto zradili.
„Šak já jim to ještě vytmavím,“ zastrájal sa. „Na každej acylpirín nejprva nachčiju.“
Nemali sme narýchlo nijaký plán, ako to celé ututlať. Našťastie sme ho nestihli vymyslieť. Zazvonil telefón. Volal podplukovník Doubrava a oznámil mi, že je to veľký prúser a bude to na prokurátora. V krátkosti mi povedal to, čo nám už dve hodiny rozprával Martínek. Doubrava vraj už zariadil, aby posádková stráž odviedla Wichterleho, alias Skobu, a aj tú kurvu špinavú. Teraz hľadajú Martínka. Keď ho uvidíme, máme mu povedať, že sa má hlásiť u šéfa materiálno-technického zásobovania a ten už zariadi ďalšie.
Asi na mne videli, ako blednem.
„Co je, co je, doktore?“ vytresol na mňa Buklák. „Niekto z chlapcov v Ružomberku zaspieval. Vedia všetko a posádková stráž už odviedla Skobu a majú aj to dievča. A ty Martínek sa máš hlásiť u majora MTZ.“
Martínek sa rozplakal, Buklák ho tíšil a odviedol ho k MTZ-ákovi.
Finále bolo impozantné. Asi o mesiac nás všetkých zhomaždili v obrovskej posádkovej kinosále. Vpredu furťáci, vzadu vojaci. Na pódiu stôl prekrytý tmavočerveným súknom. Nad tým všetkým obraz prezidenta, štátny znak a za stolom sedia vo vojenských rovnošatách nám neznáme osoby. Vraj vojenský prokurátor, vojenský sudca, údajne vrchný kontráš a zapisovateľka. V sále ticho ako v kostole, vojaci so samopalmi privádzajú Skobu, Martínka a to dievča. Všetci v hnedých väzenských teplákoch. Usádzajú ich na stoličky pred slávnym súdom. Začal prokurátor a podrobne rozobral celú históriu od toho prvého piva v krčme cez nedôstojné pomery, ktoré neboli hodné ani socialistickej morálky, ani hygieny, v akých sa nachádzali obvinení. Tých dvoch označili ako kupliarov a to dievča bolo na základe posudku psychiatra označené vzhľadom na trvalú a hlbokú duševnú poruchu ako nesvojprávne atď. Celé to verejné divadlo sa dialo ako odstrašujúci príklad nerozvážnosti a útoku na zásady socialistickej morálky. Nepočuli sme nijakú reč obhajcu. Právo vyjadriť sa k tomu dostali iba obvinení.
Skoba sa postavil, ale iba sa blbo usmieval, krčil plecami, a keď sa ho sudca spýtal, či chce niečo dodať, iba zamrmlal: „A co jako bych měl? Já nevím.“ Martínek sa tiež postavil a rozplakal sa. No a tá dievčína mi pripadala ako tá karikatúra mladej ženy z vystúpení Ivana Mládka v televízii. Na výzvu sa postavila a hlavu stále obracala do hľadiska. Ako by si to užívala. Naširoko sa usmievala a akoby hľadala známe tváre, s ktorými by sa rada zvítala. Sudca asi neriskoval ďalší prúser. Možno sa bál, že im aj zamáva. Rázne ju dal posadiť a začal čítať rozsudok. Skoba aj Martínek dostali ostrú basu v Sabinove a tá „děvčica“ ochrannú liečbu na psychiatrii. Mala sotva šestnásť rokov a nikomu nechýbala.
Buklák to po skončení okomentoval: „Kúrva, doktore, to jsme měli kliku, co? Kdyby ten furťák Doubrava nezavolal, tak bych tu špinu vyvédel cez tu díru v plotě. A pak bych dostal Sabinov taky. Martínek nám bude chybět. Co říkáte, doktore?“
„Myslím si, že ty tie biftečky poriešiš.“
A poriešil.
