Nová fyzikárka
Kreslil Pho Tel
Bolo to už dávno, ale spomienka je stále výrazná.
Dozvedeli sme sa, že dostaneme novú fyzikárku. Mladú, rovno zo školy. Predstava krásnej mladej učiteľky vibrovala hlavne medzi chlapcami. Maturitný ročník, niektorí už 18-roční, iní tesne pred osemnástkou, nabití energiou a originálnymi názormi na všetko.
Otvárajú sa dvere, vchádza súdruh riaditeľ, vstávame. Za ním drobné, sivé, trochu strapaté vari 40-kilové stvorenie s lenonovkami na očiach.
„Predstavujem vám vašu novú profesorku fyziky súdružku K...“ a potom už len obvyklé reči, ktoré prebil chaos v našich hlavách, kde sa práve bili naše predstavy a realita. Sedíme, ticho hrobové, hľadíme na to žieňa a Gabo, ktorý sedí za mnou mi šepká: „No čo povieš, Rudi, ale dušu zato môže mať peknú.“ Začul to aj Jožko Regina. Vybuchol do zle tlmeného smiechu, spozornelo aj naše okuliarnaté myšiatko a prebodlo Jožka pohľadom.
„Vavi by sme sa mavi aj popvedstavovať. Ja sa vovám Mávia Kve...ová. To už Jožko nevydržal a rehlil sa s hlavou položenou na lavici, len ho tak nadhadzovalo. To račľovanie nás skrátka prekvapilo, ba hádam aj zaskočilo. Pani profesorka rázne vykročila k nám: „Tak napvíkvad vy, ako sa vováte?“
Jožko ešte stále vyškerený vyskočil na rovné nohy a vraví „Ja sa volám Jozef – sekundu potom zaváhal ako keby si nevedel spomenúť na priezvisko a potom tresol: „Jozef Vegina.“ Trieda vybuchla smiechom, Jožko opäť nesklamal. Naše chudiatko sa však nedalo a zaútočilo: „Ale Vegina, a koľko že máte vokov?“
Jožko vrátil úder a z voleja vystrelil: „Tvidsaťtvi súdvužka pvofesovka.“
Už sme sa nesmiali. Cítili sme, že to už bolo cez čiaru. Ona však z toho urobila totálku: „ No zhovna tvidsattvi, no zhovna!“
Nakoniec mal Gabo pravdu. Dušu mala pvekvásnu, my sme si zvykli a tento dialóg bol roky perlou na pomaturitných stretnutiach.
