Moja prvá a posledná firma

Tento veľavravný príbeh hovorí veľa nielen o ľudských povahách a postojoch, o spôsoboch, ako sa niečo dá, nie naopak, ale aj o našej závistlivosti a malosti. A žiaľ, aj, či najmä, o prefíkanosti, s akou vieme dobré a výnimočné veci zadupať pod čiernu zem. Raz preto, že sme ich nevymysleli my, a uznanie za ne patrí niekomu inému a nám sa zaň nechce platiť, dokonca ani len tým uznaním. Poviedka vyšla prvý raz v knihe Pri stole, ktorú vydal Rudolf Hrčka vlastným nákladom v Bratislave roku 2019.

Asi tri mesiace po prijatí do nemocnice som začal slúžiť nočné. Ochrannú ruku nado mnou držal starší, obyčajne dvojatestovaný kolega. Ja som urobil to, čo som vedel a diagnózu, liečbu a rozhodnutie o prijatí alebo neprijatí pacienta potom urobil on.

V jedno nedeľné ráno ma sestrička zavolala do ambulancie. V nemocnici na Bezručovej bola na štvrtom poschodí. Na lavici sedí mladý muž a dychčí. Volám ho dovnútra a zisťujem, že tie štyri poschodia vybehol pešo. Vraj nechcel čakať na výťah, lebo má už asi hodinu strašné bolesti na hrudníku, nech mu rýchlo niečo dám, lebo odbehol priamo z hranice, zo služby. Bol to colník.

Urobil som mu EKG a už aj po troch mesiacoch praxe bolo mi jasné , že je tam infarktisko ako Brno. Slúžil som vtedy s primárom Lukáčom a obaja sme mali čo robiť, aby sme pacienta uložili do postele a presvedčili ho, že má veľký infarkt. Primár ma pochválil za správnu diagnózu a ja som sa veľmi potešil, hoci docent Cagáň na pondelkovej porade ani nechcel veriť, že taký veľký infarkt môže mať iba 28-ročný vyšportovaný muž. Mal ho však, dostal sa z toho a o tri týždne sme ho prepustili. Kúpele odmietol, párkrát bol na kontrole, a potom sa nám stratil z evidencie.

O desať rokov neskôr

Rok 1990, pracoval som už ako gastroenterológ, porevolučná doba, otvárali sa možnosti. Chodieval som vtedy raz do týždňa na Kramáre k docentovi Vavrečkovi sledovať laparoskopie a ERCP (kombinovaná endoskopická a rádiodiagnostická metóda na zobrazenie žlčového vývodu a vývodu podžalúdkovej žľazy - pozn. red.). K robote ma síce nepustil, no stále sa sťažoval, že takto to ďalej nepôjde, nemocnica mu nechcela kupovať pomocné nástroje na vyťahovanie kameňov. Vtedy už ako prvý na Slovensku vedel vyťahovať kamene zo žlčových ciest. Potreboval na to dva nástroje – papilotóm a kovový košík. Oba boli urobené z nerezových drôtikov a oba sa po jednom, dvoch použitiach pokazili. Jeden vtedy stál okolo 5 000 korún československých…

„Keby to tak niekto vedel opraviť, to by bolo niečo,“ vravieval.

Vypýtal som si vtedy oba pokazené nástroje. Bolo mi jasné, že ak by sa dali urobiť z hrubších nerezových drôtov, vydržalo by to nekonečne dlho a jasné mi bolo aj to, že firmy, čo tie nástroje vtedy vyrábali, sa tešili, ak sa to kazilo. Bol to biznis, robili to teda z tenkých drôtikov. Trvalo rok, kým som docentovi priniesol prvý opravený papilotóm i košík. Pracoval s nimi bez poruchy pol roka a bol nadšený.

Doma som si v pracovni zriadil malú dielničku a vytešoval sa, že som nakoniec prišiel na to, ako to tí Japončíci robili. Tešil som sa o to viac, že si s tým nevedeli poradiť ani vo zváračskom ústave.

Hlavný problém spočíval v tom, ako spojiť dva drôtiky 0,2 mm do jednej osi tak, aby sa voľným okom nezistilo, že sú spojené. Vo zváračskom ústave sa im drôtiky vždy spálili. Mne to však nedalo, veď tí Japonci to predsa nejako robiť museli. Spomenul som si na technického génia z ústavu akadémie, kde som predtým pracoval. Starý pán sa na tie originálne nástroje pozeral a potom začal čosi hľadať v hrubom zošite. Našiel.

„Nikdy som si nemyslel, že to niekedy využijem,“ povedal. „Tu mám návod, ako pájkovať nerez. Príď o týždeň, pripravím ti špeciálnu pájku aj vodu.“

Pripravil. A fungovalo to. Experimenty síce trvali asi pol roka, no vyšlo to. Problém nastal s teflonovou rúrkou, ktorá nástroj schovávala. Jej vonkajší priemer bol 2,5 mm a vnútorný 2,2 mm. Vo vtedajšom Československu také niečo nevedel vyrobiť nikto. Buď nedodržali vonkajší, alebo vnútorný priemer. Skúšali to aj vo Fatre Napajedla, no neuspeli. Od jedného Nemca na výstave medicínskej techniky v Prahe som sa však dozvedel, že takýto teflon vedia vyrobiť iba vo Švédsku a povedal mi aj adresu v Malmö. Internet, mejly ani google ešte neboli, boli však kontakty na možných a nemožných ľudí. Jeden priateľ mal brata vo Švédsku, napísali sme mu a o mesiac som dostal predvolanie na colné riaditeľstvo.

Bicyklový efekt

Pozval ma tam nejaký vysoký šéf. Na stole ležal balík asi 30x30 cm a colný šéf začal dosť surovo naliehať, aby som si dobre rozmyslel, čo poviem. Či vraj viem, čo tento balík obsahuje a hlavne, načo mi je takáto vec, ktorá je uvedená v nejakom strategickom zozname dovozových tovarov.

Ničomu som nerozumel, až kým sa nespýtal, kto mi z Malmö poslal ten balíček.

„No, malo by v ňom byť sto metrov špeciálnej teflonovej kanylky. Potrebujeme ju na medicínske účely,“ povedal som pravdu.

„Tak na medicínske účely a pre nemocnicu, vravíte?“

„Áno.“

„Neklamte!“ zreval na mňa. „Myslíte, že som včerajší? Vari si nemocnica objednáva od bývalého emigranta strategický materiál na medicínske účely? To budete vysvetľovať inde, milý pán doktor!“

Zdvihol telefón a ja som bol presvedčený, že volá nejakú eskortu. Vtom sa otvorili vedľajšie dvere, do miestnosti vstúpil muž v uniforme, o niečo mladší než ja a ten, čo si ma podával, sa hneď postavil do pozoru a čakal.

„Čo je to tu za krik?“

„Ale súdruh plukovník, zachytili sme strategický materiál pre USA zo Švédska, ktorý posiela nejaký emigrant a…“

Ďalej už nedopovedal. Plukovník sa začal usmievať a pozerá sa uprene na mňa: „Ale, ale, pán doktor, to je náhodička, čo vy tu u nás? Vy sa už na mňa asi nepamätáte.“

„No asi nie,“ ja na to.

„Pred desiatimi rokmi ste ma násilím strčili do postele s infarktom.“

Vtedy mi svitlo. Tak toto je ten mladý vyšportovaný muž s mojím prvým diagnostikovaným veľkým infarktom. Muž, ktorý nám chcel ujsť...

„Jasné, už viem.“

Plukovník ma vzal do svojej kancelárie a zurvalec za nami poslušne doniesol balík a zavrel dvere zvonka. Chvíľu sme sa len tak bavili. Pýtal som sa plukovníka na zdravie a vysvetlil som mu, na čo mi teflonová kanylka je. On mi balík vložil do ruky a vraj dúfa, že dúfa, že mi tých sto metrov bude stačiť.

Vývoj „pokročil“

Asi som mal šťastie. Nástroje som potom začal opravovať vo veľkom. Iba tak, za pochvalu. Potom som si však pomyslel, že by som si mohol aj založiť firmu. Veď hrdlačím po večeroch, zanedbávam rodinu. Dal som do toho know-how, ako sa vtedy začal pomenúvať fortieľ. Už sme mali kapitalizmus, už sa dalo, a tak som založil firmu. Volala sa Endotech, všetko opapierované, aj pečiatky som si dal vyrobiť. Dva roky som platil dane a opravoval jeden nástroj za 500 korún. Nemocnica na jednom ušetrila štyri a pol tisíca, a výrobca nezarobil. Nástroje boli nezničiteľné. Dával som tam nerezový zubársky drôtik 0,3 mm, Poldi Kladno. Vyrábajúca firma ticho zúrila, ja som za dva roky zarobil sotva 40 000. Na jeden počítač.

Nemocnice však zrazu prestali platiť. Vraj nemajú, nemôžu, zabudli, už pošlú atď. Samé výhovorky. Prestalo ma to baviť. Najmä, keď sa začalo povrávať, že sa mám... Je zamestnaný a ešte má aj firmu.

Dodnes mám v pivnici letovaciu pájku na nerez a špeciálnu letovaciu vodu. Zostalo aj čosi z teflonovej hadičky. Tie nástroje by som si vedel hocikedy opraviť aj dnes. Neurobím to však. Vývoj pokročil. Čo sme voľakedy dezinfikovali a používali viackrát, či si opravili, len aby sme ušetrili… Už to nerobíme. Prijali sa prísne medzinárodné hygienické štandardy a každý takýto nástroj, ktorý stojí stovky eur a po jednom použití je plne funkčný, musíme zahodiť. Z hygienických dôvodov. Ide predsa hlavne o zdravie našich pacientov. To, že je to aj biznis ako… je iba náhoda. Veď Japoncom tiež treba dať prácu. Naša poisťovňa to našťastie zaplatí.