Iné časy, iné mravy
Tlačíme nákupný vozík. Vlastne ja. Manželka behá okolo regálov a nakladá a nakladá. Ja sa vtedy zvyknem pozerať skôr po ľuďoch. Každý je sústredený na nákup. Aspoň nie je nikomu nepríjemné, ak sa zahľadím dlhšie.
Veľmi dlhý pohľad som venoval malému, asi dvojročnému chlapcovi. Sedel na vozíku, otec ho tlačil, mama nakladala a nakladala. Pekná mladá rodina. Chlapček sa trochu podobal na nášho syna, keď bol malý. Blonďavá hlávka, bystré očká. Náš bol však skôr tichší, pokojnejší. Ten v Bille bol ako malý diablik. Chcel nakupovať ako mama, otec ho však stále držal v bezpečnej vzdialenosti od regálov.
Niekoľkokrát sme tú trojicu minuli, no malého bolo počuť v jednom kuse. Moja mama by bola povedala – aké samopašné decko. V čase môjho detstva bola výchova predsa len iná. Doma voľnejšie, no vonku, na ulici alebo v obchode ani muk.
Zrazu sme sa stretli pri pokladniciach. Mama, otec a diablik pri jednej, my pri druhej. Čakáme. Chlapec sedí. Je ticho, no zrazu nenápadne, aby ho ani otec, ani mama nevideli, naťahuje ruku na regál pri pokladnici. Nepodarilo sa. Krátka ruka. Kričí teda na mamu, ktorá niečo vážne preberá s otcom. Konečne! Zaregistrovala ho.
„Toto, toto kcem,“ vraví a načahuje sa k nejakým zemiakovým lupienkom.
Mama stále niečo vykladá otcovi a jednou rukou podáva synkovi vrecko so zemiačikmi. Ten však začne vrieskať a šmarí vrecko na zem. To už je mama plne sústredená a nechápe, čo syna tak rozčúlilo. Zemiačky dostal, tak o čo ide? Nijaké napomenutie. Iba vrecko dvíha a pýta sa malého, čo vlastne chce. Ten sa opäť snaží vrecko zobrať a zahodiť. To už nahnevalo otca a tlmene na neho kričí: „Tak čo chceš?“
„Ten, ten, ten,“ ukazuje chlapec na také isté lupienky, no v maxi balení. Otec nerozumie.
„Však to je to isté, nevidíš?“ presviedča syna. Neúspešne. Mama to už nezvláda a aby bol pokoj, hodí mu naštvane do koša to maxibalenie. Otec na ňu hľadí nechápavo. Diablik sa usmieva a vraví: „Ale ja mám lád tieto, vieš?“
Rodičia nechápavo hľadia jeden na druhého. Diablik spokojne sedí vo vozíku, oboma rukami objíma maxi vrecko a po chvíľke víťazoslávne, skôr iba pre seba, zahlási: „Pcha.“
Jasné. Zvíťazil. S manželkou sme sa museli smiať nad perfektne zahranou etudou o tom, že väčšie musí byť aj lepšie – tento drobec ju asi nehral prvý raz. Zároveň som si však zase spomenul na svoju mamu. Tá by mi dala! Samopašné decká nemala rada. Ani cudzie, ani vlastné. Dnes je to už s mamami asi iné. Chlapcova vyzerala spokojne. Možno si aj myslela, že je to dobre, že syn sa v živote nestratí. Ako dvojročný už rozoznáva kategóriu kvantity a neváha ani klamať o tom, že väčšie je aj chutnejšie.
