Sranda
Pracoval som v nemocnici, chodievalo sa na akcie podporované ROH. Okrem iných aj do Lipska, kde bola veľká výstava medicínskej techniky a farmafiriem. Zájazd vlakom. Nahovoril nás Imro, kolega a kamarát z biochemického laboratória. On tam má známych z nejakej fínskej firmy. Vraj bude sranda. Šli sme. A sranda naozaj bola.
Imro a dievčatá sa v tom Lipsku vybrali za Fínmi na rannú kávu. Ako tvrdila Hanka, to kakao v internátnej samoobsluhe im v žalúdku frflalo. Ani som sa po včerajšku nečudoval. Ja som sa vybral do mesta. Chcel som kúpiť nejaké darčeky pre syna. Podarilo sa. Odniesol som to na internát a pred obedom som sa vrátil na výstavisko. U Fínov som našiel iba Imra. Baby sa vraj niekam vytratili a ani nevie, či prídu. Tiež asi šli do mesta. Imro v tom stánku sedel sám, pred ním fľaša fínskej vodky a prekrásny balíček s tmavozelenými akoby čajovými vrecúškami.
„Daj si,“ hovorí mi pološeptom. „Fantastická čokoláda. S pepermintom.“
Vezmem jednu a čítam – After Eight. Skutočne fajnová, výborná západná. Hneď sa mi rozpustila na jazyku. Figaro a Orion sa budú musieť posnažiť.
„Zober si viac. Nenecháme im to tu. Majú toho dosť, svine kapitalistické,“ bľabotal Imro, a to bol iba obed. Mne to bolo hlúpe a nechal som čokolády tam.
„Ty si ale sraľo. Čo sa bojíš? Trochu čokolády...“ zobral ich všetky a strčil do igelitky. Ja som usúdil, že by sme už asi mali ísť. Ak ho tam nechám, odvezú ho sanitkou. Ukecal som ho, že ideme na intrák a poobede sa sem ešte vrátime. Igelitku som mu zobral a pobrali sme sa na električku. Tam si Imro sadol a o chvíľu zaspal. Šli sme dlho, takmer na konečnú a on chrápal stále hlasnejšie.
Bolo treba vystupovať. Snažil som sa ho prebudiť. Nič. Poriadne som ho poštípal do krku. Zvreskol a prebudil sa. Postavil som ho na nohy, zobral igelitku a druhou rukou, držiac ho za pás, som ho zniesol z električky. Nebol najľahší, no našťastie, intrák nebol od zastávky ďaleko. Nejako som ho došúchal aj do výťahu. Otvoril som dvere na izbe a takého, ako bol, som ho šmaril do postele. Iba čosi zavrčal a chrápal veselo ďalej. No fajn, myslel som si. Teraz tu budem pri ňom čučať minimálne do večera. Tak aj bolo. Chvíľu som aj ja driemal, chvíľu som si prezeral prospekty. Najesť som sa ísť nemohol. Čo keby začal vracať?
Vtom buchli dvere a ja, nervózny a hladný ako vlk, som sa potešil. Vrátili sa baby. Otvoril som a zaviedol som ich do našej izby. Hanka hneď spustila, že Imro začal u Fínov piť takým tempom, že domáci v stánku postupne odpadávali a niekam sa zašili, Imro však stále akoby nič. Ony dve, keď to videli, zbabelo ušli do mesta kupovať darčeky. Poobede našli v stánku iba jednu Fínku, nešťastnicu pred psychickým zrútením. Šéfstvo vraj bolo totálne spité a uložené po kreslách v zákutí stánku. Fínka o Imrovi netušila. Chceli si vypýtať After Eight, tiež im to strašne chutilo, tvrdila však, že ona už nijaké nemá, tak sa pobrali preč. Ďakovali mi, že som Imra dovliekol domov. On vtom akosi zachrčal a prestal dýchať. Hanka hneď po ňom skočila a začali sme ho prevracať na bok. Rozdýchal sa. Páchlo z neho ako z pálenice.
„Dajme mu dolu aspoň gate a ponožky, nech tu leží ako človek,“ naliehala Hanka. Martuška mu, ako mama, odopla opasok, rozopla zips v rázporku a Hanka z neho začala sťahovať gate. A žartovala, že má prax z domu. Martuška mu chcela trochu nadvihnúť zadok, aby šli gate dolu ľahšie, no zrazu zodvihla ruky a začala pišťať: „Fúúj, to je hnus!“
Hana a ja na ňu hľadíme a ona – obe ruky hnedé od hovna. Martuška nevie, čo skôr. Či si osranými rukami držať ústa, aby nehodila šabľu, alebo si ich narýchlo niekde utrieť. Lenže kde? Vyriešila to útekom do kúpeľne, kde sme už iba počuli, ako ju nadrapuje.
Skrátka šok, ktorý nikto nečakal. V tom strese sme asi nič necítili. Imro sa jednoducho fajnovo posral. Hanka nechala gate ležať na podlahe a iba tak zďaleka komentovala: „Pozri, veď on ich má presrané komplet zvnútra, celé stehná aj spoďáre.“
A už naťahovalo aj ju a utekala za Martuškou do kúpeľne. Tá si tam už usilovne mydlila ruky a umývala pod horúcou vodou. Ja som iba bezradne stál a rozmýšľal, čo s Imrom. Pod sprchu ho sám nedám. Musí sa vyspať a potom nech sa umyje sám, keď už je také hovädo. Baby už riešili, ako vyprať nohavice a ako ich usušiť, pretože zajtra sa ide domov. Pripravili teda umývadlo, do neho naškrabali z erárneho mydla a za nepopísateľného znusenia tam strčili gate. Vraj sa musia odmočiť. Zobrali uterák a iba tak zďaleka Imra prikryli cez bedrá. Spoďáre na ňom ostali. Nikto nemal chuť dávať ich z neho dolu a Imro chrápal, akoby nič. Na štípanie nereagoval.
„Poď k nám. Predsa tu nebudeš v tom smrade. Kým chrápe, tak dýcha. Tak čo tu s ním budeš?“ velila Hanka.
Išiel som teda do susednej izby k nim a spolu sme špekulovali, čo s Imrom. Martuška, že ide na recepciu a vypýta si nejaké rukavice pre upratovačky alebo ich pôjde kúpiť do mesta. Hanka bola netrpezlivá a napadlo jej, že má igelitové vrecká. Použije ich namiesto rukavíc. Vyzbrojení sme sa teda vrátili do kúpeľne k umývadlu, kde sa voda zmenila na tmavohnedú brečku. Hanka zhnusene odvracala hlavu a hľadala v tej brečke ponorené gate.
„Do riti!“ zrúkla. „Veď on má nasrané ešte aj vo vreckách. V jednom, v druhom a ešte aj v zadnom. To je teda hovädo,“ a začala sa rehliť ako bláznivá. Hlava stále nabok nos skrútený. Zrazu vidím, že na hladine pláva nejaký papierik. Potom ďalší a na ňom už vidím zreteľne After Eight.
„Pozri,“ hovorím. Hana kukne a začína v tých rukách, stále ponorených v umývadle, čosi preberať. Potom vytiahne celú guču After Eight. Prichádza Martuška aj s veľkými gumenými rukavicami vedrom a kefou. Všetci tam nechápavo stojíme a začíname si uvedomovať, že by tu mal byť smrad ako v opičiarni, ale nie je. Marta vbehne k Imrovi odhrnie mu ten uterák a rukavicami mu začína rozotierať domnelé hovná po stehne. Stále si totiž myslela, že sa z tej čokolády posral. Neposral sa však náš kamarát, nie. Ožral sa a zabudol, že si napchal zrejme niekoľko balení After Eight do všetkých vreciek. Zabudol, biochemik, že čokoláda sa topí aj pri nižšej teplote než 37 oC.
Domov Imro docestoval v mojich texaskách. Keď sa prebral, vyhodil totiž tie svoje aj s čokoládou ešte na internáte.
Vysvetľovať niekomu, že sa posral, je blbé. Vysvetľovať niekomu, že sa neposral, iba sa ožral a predtým si nakradol fajnovú západnú čokoládu s pepermintom, by bolo ešte horšie. Ráno sa za ním šírila vôňa pepermintu, aj keď sa osprchoval. Do fínskeho stánku sa už po ďalšiu čokoládu ísť neodvážil. Fínski kamaráti sa však aj tak všetko dozvedeli, a keď sa potom ich firma objavovala už aj u nás, nikdy mu nezabudli priniesť After Eight, keď mu už tak chutila. Tú, čo sme našli v jeho igelitke, sme si rozdelili ako odškodné. Doma sme sa potom kamarátom dlho snažili opísať neopísateľné.
