Prvý máj bol a bol sviatok…
Mal som asi päť rokov. Otecko povedal tak pekno tvrdo po trnavsky: „Zajtra je prvý máj dety. Ide sa manyfestuvat.“ Anyčka, moja o rok staršia sestra, dostala do vlasov najkrajšiu mašľu, ja som nafasoval od mamy nedeľné kristušáky. Vraj sa mi bude dobre „pochoduvat“.
„Móžeš s nima dobre trískať,“ povedala mama po jatóvsky. V kostole som nesmel a tam môžem. Uvidíme.
Zvedavosť mnou lomcovala. Prišli sme s otcom pred jeho fabriku. Plynárne na Mlynských Nivách. Bolo tam strašne veľa ľudí a detí v našom veku. Otec nám dal do rúk nejaké paličky s farebnými papierikmi na konci. Iba tak, bez manuálu: „Tu máte mávatká.“
Obaja sme ich opatrne držali. Nevedeli sme, na čo to je. Potom chodili tety s krabicami a rozdávali deťom menšie paličky. Na nich niečo hrubé studené, obalené papierom. Tie sme poslušne držali v druhej ruke a nevedeli, čo s tým. Anyčka pochopila prvá. Videla, ako si nejaké dievča dáva papier z toho drievka dolu a niečo strašne hnedá si strká do úst. Anyčka to ako opica zopakovala a skríkla: „Jéj, tu je čukoláda.“ Kým si to otecko všimol, zahryzla do čukolády a polovicu z nej vypľula. „Fúj, to je strašne studené,“ cerila na mňa malé omrznuté zuby.
Foto: Vojtech Moravčík
Otecko jej hneď vysvetlil, že je to „čukoládový“ nanuk a „mosí sa to len tak pekne lízat“.
Ja som teda svoj prvý nanuk v živote už pekne lízal. A naozaj, bolo to skoro také dobré ako zmrzlina od Turka z Aukafé.
„A né, že budete uškrátané jak prasce,“ povedal otecko a pustil sa do párkov. Fúzky mal potom uškrátané on. Od horčice. O chvíľu sme už pochopili, čo s mávatkami. Začali sme sa s nimi, tak ako ostatné deti, „mečovať“. O chvíľu z nich lietali tie papieriky a ostali z nich iba otrhané franforce. Nakoniec sme ešte dostali červenú malinovku v igelitovom vrecku a slamku. Tiež sme všetko odkukali a o chvíľu sme sa dusili sladkou malinovkou. Nevedeli sme, že aj tlačiť vrecko aj ťahať malinovku do úst môže byť niekedy až na zadusenie. Bola dobrá, sladká.
Dlho sme potom kašľali kráčali, stáli a šli a stáli. Hrala dychovka, ktorá ma strašne zaujala. Tiež som počul nejaké slová a muziku z ampliónu. Ten som už počul na Jatove na hodoch. Domov sme prišli strašne unavení a veľmi obohatení. Mávatko, nanuk, malinovka, dychovka, amplión. Darmo, sila kolektívu a stáda sa prejavila. Nikdy viac sme už potom s oteckom „manyfestuvat“ neboli. Povedal, že on na také „blbosty“ nemá čas. S takýmto hodnotením od autority som potom začal chodiť na základnú školu. Prvé máje však i tak boli fajn. Kolotoče pri Dunaji, dychovky a propeler na Dunaji, zmrzlina a streľba zo vzduchovky na ruže s oteckom. On mieril a ja som ťahal kohútik.
Na strednej škole sme to mali akože povinné. Rok šesťdesiatpäť. Beatles, dlhé vlasy. Mohli nám rozprávať. Po nástupe pod hlavnou stanicou sme zmizli. Niektorí už na pivo do Petržalky. Ja som zvyčajne v Petržalke končil tiež, ale na tenise. Na vysokej, po šesťdesiatom ôsmom chodili do sprievodu iba tí najflexibilnejší, takže u mňa bez spomienkového engramu.
V roku 1974, po skončení medicíny, som nastúpil do svojho prvého zamestnania – Ústavu experimentálnej endokrinológie Slovenskej akadémie vied na Kramároch. Tvrdé normalizačné časy, ja, najmladší pracovník ústavu, som dostal česť niesť veľkú, vyše trojmetrovú palicu s československou zástavou. Až taká česť to bola, že tí najzaslúžilejší súdruhovia toho asi hodní neboli a neniesli nič. Chlapci z dielne, obaja straníci, dostali za úlohu niesť vtedy ešte červenú sovietsku zástavu a tiež zástavu Slovenskej akadémie vied.
Predseda ROH, súdruh F. povedal, že zástavy vyfasujeme od nejakého súdruha priamo v budove akadémie vied na rohu ulice Obrancov mieru. Proti podpisu. Po ukončení sprievodu pod Manderlákom musíme zástavy vrátiť tomuto súdruhovi akademickému. Opäť proti podpisu.
Spolu s ďalšími asi dvadsiatimi najzaslúžilejšími v prvom rade som si to veľmi užíval. Súdruh Fajčoš bedlivým okom všetko dozoroval. Dozor vyšpičkoval, keď sme sa blížili k tribúne. Vyžadoval držať zástavy pekne vzpriamene. Skrátka toporissimo. Aj to som zvládol. Akadémia šla medzi poslednými, súdruhovia na tribúne tlieskali akosi vlažnejšie. Určite boli unavení. Zaručene by svoj obdiv k inteligencii boli vyjadrili aj vrúcnejšie, no už nevládali. Vyčerpaní zástavníci zrolovali pred Manderlákom zástavy a vrhli sa na pivo a párky. Vraj to bol ich každoročný rituál, na ktorý sa všetci tešili najviac. Ja som s tým nemotorným čudom zamieril čo najrýchlejšie pod stanicu za súdruhom v Akadémii vied. Chcel som medzi prvými odovzdať proti podpisu zástavu a utekať do Petržalky na tenis, kde som mal dohodnuté rande. Ten zodpovedný súdruh tam však nebol. Sklad zavretý. Na vrátnici mi to nechceli prebrať. A proti podpisu už vôbec nie. Tak som sa naštval a s palicou na pleci som sa rozbehol hore Pražskou na Kramáre; do trolejbusu som sa nevmestil a na tenis som s takouto raketou ísť nemohol. Musel by som priznať aktívnu účasť a to by mi vtedajší kamoši neboli odpustili.
Foto: Jozef Baran
Do ústavu experimentálnej endokrinológie na vrchole Kramárov som dobehol uštvaný a spotený. Zvoním, búcham, chodím okolo, nič. Vrátnik buď chrápal alebo tam jednoducho nebol. Moja predstava, že si tam to čudo schovám u seba a na druhý deň ho šofér odvezie do akadémie, teda nevyšla. Schmatol som teda milú zástavu a vrazil som ju krížom medzi držadlá na hlavných vchodových dverách do ústavu. Na, tu máš, vrátnik. Ak si vo vnútri a chrápeš, tak pôjdeš von cez okno. Zástavu zoberieš a zajtra si ťa podám. Ak si bol doma, scenár rovnaký. Zbehol som na trolejbus a ešte som stihol partiu na tenise.
V pondelok som stihol vrátnika hneď a pýtal som si zástavu. Pozeral na mňa ako puk a tvrdil, že o žiadnej zástave nič nevie. Bola skrátka fuč. Nevedel som, čo si počať. Ani nebolo treba. Objavil sa súdruh Fajčoš a na zástavu sa aktívne pýtal. Ten protipodpisový súdruh z akadémie mu už telefonicky hlásil nedostatok. Darmo som tvrdil, že tam nebol. Samozrejme, všetko poprel. Súdruh Fajčoš to vyhodnotil ako obrovský priestupok, ktorý bude riešiť dokonca až gremiálna porada. Údajne ma zachránil môj šéf, ktorý bol vtedy v ústave aj šéfom straníckej skupiny. Zaručil sa za mňa.
Boli to zlé normalizačné časy. Najhoršie to znášal súdruh Fajčoš. Na ústav vraj kvôli mne padol tieň podozrenia priamo z vedenia akadémie. Tak mi to akcentoval súdruh Fajčoš. Vraj som ho strašne sklamal. Celých ďalších päť rokov čo som tam strávil, mi na pozdrav odpovedal iba tak na pol úst. Veď nehodnému i to je dosť.
Na celú túto prvomájovku by som si nikdy nebol spomenul, keby ma na to po rokoch, keď som už dlhšie pracoval v nemocnici, mimovoľne neupozornila sestrička.
„Jéj, aké smiešne meno. Že Fajčoš,“ povedala.
Hneď mi to celé naskočilo. Áno. Objavil sa už značne zostarnutý ubolený pán. Hneď sme sa spoznali. Urobil som mu gastroskopiu, zistil diagnózu, naordinoval liečbu a v hlave sa mi odvíjala spomienka na tú zástavovú kauzu. Nedalo mi: „Tak čo, pán Fajčoš, našla sa nakoniec tá zástava?“
„Vidím, že to pán doktor stále zľahčujete. Dnes, v týchto demokratických časoch je to už na smiech, vtedy ste však mali veľké šťastie. Paľo bol vtedy predsedom strany v ústave a veľmi za vás bojoval. Ak by však bolo šlo o sovietsku zástavu, tak by vám ani Paľo nebol pomohol. Viete, vy ste boli vtedy mladý a neuvedomovali ste si, aká to bola ťažká doba.“
Dal som mu nález, lieky a poslal som ho s pánom Bohom. Áno viem, doba bola ťažká. No i vtedy mal šéf strany aj zdravý rozum. Tento Janko ho mal tiež. No iba pre seba. Dnes sa mi zdá, že doba je ešte ťažšia a tých Jankov by mohli kosiť a sušiť na seno, toľko ich vidím.
