Tony
Zaujala ma správa v televízii, že kdesi v hornatej časti Austrálie zachránili staršieho turistu, čo sa vydal na výlet k akýmsi vodopádom a nikomu nepovedal, kam ide. Poznal to tam, sám bol skúsený záchranár, ale pošmykol sa, spadol do hlbokej rokliny a zlomil si nohu i ruku a rozbil sa mu mobil. V bolestiach sa plazil k potôčiku a cestičke, kde bola šanca, že tadiaľ niekto pôjde. Po dvoch dňoch ho náhodou našli. Vrtuľník ho doviezol do nemocnice, kde poskytol novinárom rozhovor, ktorý obletel celý svet. Deň na to spomínali v televízii známeho slovinského lyžiara-dobrodruha, ktorý bol veľmi obľúbený aj u nás a zjazdil na lyžiach Mont Everest a náš Lomničák. Miloval Tatry a často k nám chodil. Televízia mu venovala veľký priestor. Prežil všetky nástrahy a blízko jeho chaty ho zabil padajúci strom.
Pri prvej správe sa mi zdalo, že sa mi z pamäti tlačí nejaká asociácia, a tá druhá mi ju vyvolala úplne. Spomenul som si na Tonyho.
Bol to drobný pehavý chlapec trochu do ryšava, učil sa skôr zle ako dobre, skrátka taký malý ryšavý myšiačik. Boli sme štvrtáci, on nastúpil do susednej triedy, s nikým sa nebavil, šarvátkam sa vyhýbal. Na prestávkach trávil väčšinu času so svojou o dva roky staršou sestrou. Tá bola pehavá strašne, a vlasy mala takmer červené. Ich otec bol vysoký, šľachovitý chlap, výrazne ryšavý, stále v montérkach. Na Kramároch, v prudkom svahu stavali dom. Zatiaľ bývali v malom záhradnom domčeku. My chlapci sme to zistili náhodou pri našich potulkách po záhradách a vinohradoch. To boli Kramáre šesťdesiatych rokov 20. storočia.
Tony od malička i so sestrou a mamou pomáhal otcovi na stavbe. Nikdy o tom nehovoril, ako keby sa zato hanbil. Medzi deti nechodil, nijaký futbal ani drobné lotrovinky. Pomáhal. V deviatej triede sa naše cesty rozišli. Tony už bol vyhúknutý šľachovitý chalan s najkrajšími svalmi v triede. Na telocviku exceloval a vzbudzoval rešpekt.
Už nebývali v chatke, už mali obývateľné prízemie, no dom už piaty rok stále rástol do výšky. Ani som nevedel, kam potom chodil do školy. Asi šiel skôr do učenia.
Niekedy koncom sedemdesiatych rokov som bol na jednom kongrese vo Vysokých Tatrách. Mali sme voľný deň a s kolegom sme si to namierili na Téryho chatu. Ukazoval som mu, kde som trávil mladosť ako brigádnik a začínajúci vysokoškolák. V dosť prudkom stupáku nás predbehol ryšavý štíhly, šľachovitý chlap v našich rokoch s poriadnym nákladom na chrbte. Nosič. Zmizol za zákrutou, no my sme si to užívali a neponáhľali sme sa. O chvíľu vidíme, že nosič sedí na vysokom kameni, odpočíva a fajčí. Šli sme ďalej, len oči sa nám stretli a vtom začujem: „Rudi si to ty?“ Nosič prehovoril. Bol to Tony. Nespoznal som ho. Pripomenul mi ho až jeho vždy neprirodzene hlboký hlas a ja som v tej ryšavej hlave s poriadnym strniskom na tvári spoznal toho dengľavého Tonyho zo základky. Dofajčil a povedal, že sa stretneme na Terinke a povieme si viac. Vyštartoval aj s nákladom a zmizol. Na chate som sa potom dozvedel, že dom nikdy nedostavali, i keď tam bývali. Otec ho donútil stať sa murárom. O murárčine už vtedy v podstate vedel všetko a po vyučení ušiel z domu; strašne to tam všetko znenávidel.
Tony, ktorý za celú základku prehovoril iba pár slov, chrlil teraz zo seba dlhé vety plné smútku a hnevu. Dozvedel som sa, ako rád by sa bol s nami hral, ako doma plakával, tak aby ho otec nevidel. Tony nič nesmel, iba pomáhať pri stavbe domu. Hory ho pritúlili. Najskôr bol v Krkonošiach na jednej chate dievčaťom pre všetko. Chatár ho mal ako syna, bolo mu tam dobre, potom však ušiel aj odtiaľ. Prišiel do Tatier a túžil stať sa raz chatárom. Teraz sa živí nosením, naučil sa loziť po skalách, fajčiť a hrať na harmoničke. Tá mu stále visela na krku. Keď nefajčil, vyhrával si po ceste s nákladom. Mal som dojem, že sa mu rozprávaním strašne uľavilo. Konečne niekomu, koho poznal od malička, porozprával, čo ho ťažilo. Sľúbil, že ak zavíta do Bratislavy za sestrou, tak sa zastaví a dopovieme si každý za seba svoje príbehy. Dlho nás odprevádzal a usmieval sa. Taký Tony mi ostal v pamäti. Nikdy viac som ho už nevidel.
Ubehlo asi dvadsať rokov, v Bratislave sa konal večerný beh mestom. Išli sme večer s manželkou na Hlavné námestie podporiť syna. V dave ľudí som náhodou stretol kolegu z výšky. Viac než beh nás bavili spomienky. Po osemdesiatom deviatom odišiel do Kanady a doštudoval tam. Spomenul mi, že v ich lokálnych novinách sa objavil článok, ktorý každého dojal. Popisoval osud muža v našich rokoch, rodáka z Bratislavy. Dlhé roky chatárčil v divokých kanadských horách a bol známy červenou bradou a harmoničkou. Volali ho Ír. Pri zvyčajnej ceste z chaty sa s prázdnou nošou na chrbte pošmykol a zrútil do strmého žľabu. Zachránili ho krosná na chrbte – stlmili pád. Neskoršie to bol potôčik, z ktorého pil. Priplazil sa k nemu a čakal na smrť. Mal zlomené obe nohy nad členkami. V chlade a bolestiach prežil bez jedla, iba o vode, štyri dni a noci. Hľadali ho, aj vysoko nad sebou počul vravu, no jeho chabý pokus o krik nik nezačul. Mobil pri páde stratil, iba harmonička na krku mu ostala a občas si vraj nôtil ťahavé, slovenské, ktorými dojímal po večeroch zablúdencov na chate.
Pri tom potoku z posledných síl dýchal už len do harmoničky. Lúčil sa zo životom. Jej kvílivý zvuk však začul náhodný osamelý turista, ktorý mal namierené na ryšavcovu chatu. Zavolal vrtuľník a ryšavý Ír to prežil. Kdeže Ír, to musel byť určite Tony. Možno sa ešte raz, iba tak náhodou stretneme. A určite si dopovieme všetko to, čo sme už na Terinke nestihli.
