Patrím k ľuďom, ktorí kino – v mojom prípade to bolo kino v Leopoldove – a jeho chod brali osobne, ja možno aj v dôsledku mojich priam rigoróznych premietačských skúšok. Tam sa kládol veľký dôraz na dôsledné ošetrovanie filmovej kópie a v neposlednom rade na správnom postupe vtiahnutia diváka do deja filmu. Čas však mení všetko; menil a zmenil aj leopoldovský filmový stánok. A menil a zmenil ho tak, až to vháňalo slzy do očí. A teraz tie zmeny možno mnohým (najmä pamätníkom) vyrazia dych...
Vtedy sme si ešte vykali, hoci sme si už niekoľko rokov výdatne e-mailovali. Iniciátorkou bola ona, keď mi ako redaktorke v ešte papierovom týždenníku Slovo (predtým Nové slovo, teraz www.noveslovo.eu), začala písať svoje postrehy k úrovni slovenčiny v médiách.
Imro zachrčal a prestal dýchať. Páchlo z neho ako z pálenice. Začali sme ho prevracať na bok. Rozdýchal sa.
„Dajme mu dolu aspoň gate a ponožky, nech tu leží ako človek,“ naliehala Hanka. Martuška mu, ako mama, odopla opasok, rozopla zips v rázporku, chcela mu trochu nadvihnúť zadok, aby šli gate dolu ľahšie, no zrazu zodvihla ruky a začala pišťať: „Fúúj, to je hnus!“
Je smutným faktom, že verejná komunikácia u nás zdegenerovala takmer výlučne na urážky každého s iným názorom, alebo na ukájanie najtemnejších pudov slabochmi, ktorí nemajú na viac, doslova defekáciou vulgarizmov, hrubostí a bezdôvodného ponižovania iných. A nedávno mi prišiel mail, nad ktorého obsahom som žasla.
Niekedy to vyzerá, že vidíme nezvládateľné dieťa. A niekedy je to inak.
Tony od malička i so sestrou a mamou pomáhal otcovi na stavbe. Nikdy o tom nehovoril, ako keby sa zato hanbil. Medzi deti nechodil, nijaký futbal ani drobné lotrovinky. Pomáhal. V deviatej triede sa naše cesty rozišli. Tony už bol vyhúknutý šľachovitý chalan s najkrajšími svalmi v triede. Na telocviku exceloval a vzbudzoval rešpekt.
Stretnutie žiakov s novým učiteľom vždy znamenalo chvíľu napätia, očakávania a odhadovania budúcnosti.