Podľa najnovších poznatkov žiaci a študenti vzhľadom na katastrofálnu neznalosť svojho materinského jazyka nevedia nielen to, čo znamená pojem povstať či povstanie. Nevedia ani to, že v histórii ich vlasti, ak, pravda, vedia, čo je vlasť, nejaké povstanie (dokonca Povstanie s veľkým P) bolo. Našťastie o ňom na rozdiel od našich vládnych plagiátorov a nevzdelancov aspoň nič nepapagájujú.
Na stole terasy, ktorá je súčasťou jednej pezinskej reštaurácie sa objavila pizza, hranolčeky, kečup, tatárska omáčka a deti medzi pobehovaním zavše sem-tam kúsok niečoho zobli. Kým šantili a ja som sedel pri stole s už prázdnymi taniermi sám, objavila sa staršia pani s obviazanou rukou zavesenou v gázovej šatke a nezrozumiteľne čosi drmolila. Koncovka bola zvláštna...
„Peter si odsekol na bicykli kus prsta,“ vzrušeným hlasom referoval s prosbou o pomoc asi jedenásťročný chlapec sprevádzajúci kamaráta, ktorý si držal dlaň s prstom zabaleným do vreckovky z ktorej presakovala krv.
Je ako úsmev srdca a pohladenie duše. Ako náladová injekcia pred operáciou.
Naladí na nádej.
Môže byť predohrou veselohry, ale aj drámy, komédie i tragédie. No akokoľvek, s ním možno vždy všetko prežiť o čosi kultivovanejšie ako bez neho.
Zbrane nemajú svedomie. Vyrábajú sa, aby zabíjali. Rovnako, ako sa vyrábajú vojny. Aj tie sa vyrábajú ako hocijaký iný tovar – pre zisk.
Nie je toho málo, čo sa za posledné roky zmenilo. Či k lepšiemu, alebo horšiemu, závisí od uhla pohľadu a zrejme aj od hrúbky peňaženky. Od dlho zakazovaného západu sa učíme naozaj rýchlo.
Je chvályhodné, ak sa upravujú priestory v extravilánoch a budujú sa či vyčleňujú osobitné cesty pre cyklistov a chodcov na zvýšenie bezpečnosti i možnosti relaxu pre nás všetkých. Je však v posledných rokoch práve toto prvoradý, „chlebový“ problém Slovenska?