Ešte pred niekoľkými desiatkami rokov sa v spoločnosti bežne objavovali rôzne vyjadrenia o tom, že ženy sú hlúpe, povrchné, bez inteligencie aj zmyslu pre hlboké myšlienky. Ich jediným zmyslom sú vraj plytké reči…
Sú takí ľudia, ktorí vedia dať, aj čoho sa im samým nikdy nedostalo, a nepýtajú za svoj podarúnok zmenku. Sú a zostávajú.
Dostala som raz ponuku prenocovať v spacáku v depozitári Oravskej galérie. Ak sa vraj nebojím myší, ktoré tam zvyknú korzovať celé noci… Bojím, ale aj tak som vzhľadom na okolnosti s vďakou prijala.
Keď naďabím na taký spadnutý kvet nikdy neodolám a vždy ho zodvihnem. A nedávno som si takto priniesla kvet – spojenca.
Láska je najnestálejšia i najnáročnejšia milenka, o akú sa kedy človek pokúšal. Sľuby jej vystačia iba na chvíľu.
Ak by som dnes napríklad ja pri vstupe do miestnosti pozdravil česť práci, považovali by ma ľudia prinajlepšom za blázna, v horšom prípade za propagátora teroristickej komunistickej ideológie. Možno by som dokonca ohrozil seba aj svoju rodinu besnejúcim hysterickým davom…
Žiada sa nám viac. Viac vecí, peňazí, území, moci. Preto nás viac zomiera. Najmä mocní tohto sveta uzavreli so smrťou pakt, ktorý im napĺňa vrecká, a smrti cintoríny. A robia to spolu tak dôkladne, že na mnohých z tých cintorínov nikdy nezasvieti ani jedna sviečka. Nebude ju mať kto zapáliť.