Dostala som raz ponuku prenocovať v spacáku v depozitári Oravskej galérie. Ak sa vraj nebojím myší, ktoré tam zvyknú korzovať celé noci… Bojím, ale aj tak som vzhľadom na okolnosti s vďakou prijala.
Keď naďabím na taký spadnutý kvet nikdy neodolám a vždy ho zodvihnem. A nedávno som si takto priniesla kvet – spojenca.
Láska je najnestálejšia i najnáročnejšia milenka, o akú sa kedy človek pokúšal. Sľuby jej vystačia iba na chvíľu.
Ak by som dnes napríklad ja pri vstupe do miestnosti pozdravil česť práci, považovali by ma ľudia prinajlepšom za blázna, v horšom prípade za propagátora teroristickej komunistickej ideológie. Možno by som dokonca ohrozil seba aj svoju rodinu besnejúcim hysterickým davom…
Žiada sa nám viac. Viac vecí, peňazí, území, moci. Preto nás viac zomiera. Najmä mocní tohto sveta uzavreli so smrťou pakt, ktorý im napĺňa vrecká, a smrti cintoríny. A robia to spolu tak dôkladne, že na mnohých z tých cintorínov nikdy nezasvieti ani jedna sviečka. Nebude ju mať kto zapáliť.
Čím prešli, kým vystúpili na vrchol politickej moci, z ktorého ich čakal strmý pád? Tá otázka sa týka tých, čo sú hore. Tak strmo (zavše až smrtne) však pri a po prevratoch, ale aj v menej dejinnotvorných etapách života nepadajú len politici prichádzajúci pádmi o moc. Padajú aj ľudia, ktorí prichádzajú o viac – o ideály a o vieru v mravnú cenu vlastného života. Proti tomu je moc veľmi nedôležitá veličina.
Za podvody sa ide po krkoch len tým, ktorých potrestaním možno odvrátiť pozornosť od vlastných pokleskov, a pravdaže, aj ľudom, ktorí sú o niekoľko spoločenských poschodí nižšie. Lebo veď za podvody niekoho trestať treba. Moc sa navonok potrebuje prezentovať spravodlivosťou(?). Takou, ktorá neodpúšťa, väzní (aj bez súdu), umlčiava, utláča – aby chránila. Samozrejme, najmä seba...