Deti 21. storočia
Autobus č. 98. Sedím na svojom obľúbenom sedadle. Vidím na vodiča i cestu pred nami. Pri Technopole nastupuje drobné dievčatko s obrovským batohom. Má tak sedem-osem rokov. Sadá si na sedadlo za vodičom a obrovský batoh si ukladá vedľa seba. Vyťahuje mobil a intenzívne vyťukáva. V Ovsišti si dá batoh pod nohy a nohy naň. Nastupuje chlapec v jej veku. Tiež ruksak a mobil v ruke. Bez slova si sadá k dievčatku. Batoh pod nohy, nohy na batoh a vyťukáva do mobilu. Asi takto necestujú prvý raz. Občas im z hrdiel vychádzajú tlmené výkriky. Hrajú online hru. Nič nevnímajú. Prichádzame k športovej hale na Pasienkoch.
Chlapec sa spamätáva a hovorí: „Koniec, budeme vystupovať.“
Dievčatko zapiští: „ Haháá , teraz keď ťa mám? Počkaj.“
Vyťukáva v mobile: „Pán tréner,“ hovorí nesmierne poníženým ľútostivým hláskom „Tu Majka. Sedíme s Ondríkom v autobuse. Sme v strašnej zápche na moste. Nejaká havárka. Neprídeme včas na tréning,“ šveholí skrúšene a tlačí trénerovi »kaleráby« do hlavy. Ten jej to zhltol. Veď kto by takému malému nevinnému dievčatku neuveril. Taká slušná. Ospravedlnila sa.
Ondrík ostáva spokojne sedieť a Majka už hlasom ktorý neznesie odpor velí: „Tak a teraz ťa mám. Konečne. Hraj!“
Foto: Pho Tel
Títo dvaja štupli zrejme šli na nejaký plavecký tréning do krytej plavárne na Novej dobe. Na svetlách pred Polusom Majka spokojne zvýskla: „Há a mám ťa! Poď, ideme.“
Ja som tiež vystúpil a dlho sa za nimi pozeral. Veselo si vykračovali na tréning. Tá sa teda nestratí. Klame prvú ligu už od malička. Cestou domov som si ju predstavoval ako dospelú slečnu. Určite z nej bude také nevinné útle žieňatko, ktoré vzbudí tie najnežnejšie city. Videl som ich zopár. Perfektne to s chlapcami vedeli. Ten tréner bol možno jej prvá obeť.
O pol roka
Sedím v autobuse na inom mieste. Moje obľúbené je obsadené. Oproti mne sedia dve dievčatká a jedna z nich má mobil. Tá menšia, drobná je na ňu natlačená. Ruksak pod nohami a nohy na ňom. Majka. Jasné, je to ona. Spozornel som. Tá oveľa vyspelejšia, no asi rovnako stará, jej vysvetľuje niečo na veľkom bielom mobile. Majka jej do toho nazerá a stále je zvedavá, koho tam má v skupine.
„Aj ja mám Beátku, nielen ty,“ hovorí. Tú väčšiu to asi nepotešilo, lebo jej ukazuje nejaký iný, asi facebookový profil a zrejme boduje. Majka sa mračí. Takto sa doťahujú až po športovú halu na Pasienkoch. Tá väčšia mi z toho vychádza ako víťazka na celej čiare. Aj sa tak už správa. Nechce Majke ani dovoliť pozerať cez plece.
„Ako chceš,“ hovorí Majka. Siahne do ruksaka pod nohami a vyťahuje z neho veľký čierny IPhone poslednej generácie. Bez slova si ho zapína a listuje si. Mobil je taký veľký, že si ho podopiera kolenom. Tej druhej padá sánka a neverí vlastným očiam.
„Ty máš šestku plus?“
„Mám, no a čo?“
„A odkiaľ ?“ vyzvedá už vľúdnejšie väčšia.
„Od otca. On má tri.“
„On ti ho dal? Do školy?“
„Nie, čo si ? On ho najprv stratil.“
„A ty si ho našla?“
„Jeden som mu dala pod posteľ. A včera som ho akože našla.“
„A on ti ho nechal?“
„Jasné, že nechal. Povedal, že keď som ho našla, tak bude môj.“
„No ty sa máš,“ zhodnotila to už zase dobrá, vyspelejšia kamarátka a odkráčali na tréning.
Nemáš najnovší model mobilu, nemáš rešpekt. Majka zase nesklamala. Vynašla sa.
Tentoraz z električky
Nová električka z Petržalky. Cez krásny, starý, obnovený most cez Dunaj. Fantázia. Pekná, rýchla, pohodlná, presná, tichá, klimatizovaná. Stále obľúbenejšia. Ako závan metra. Poobede zvyknem chodiť z práce električkou. Petržalské mosty sú už pravidelne plné. Zápchy, predbiehanie áut, občas havárie, a potom to zvyčajne celé kolabuje. Idem teda radšej električkou. Ráno mi ide z neďalekej konečnej autobus 98, poobede už druhý rok električka až k Slimáku. Spokojne si sedím pri okne a so zadosťučinením sa dívam na šoférov hlavne tých lepších značiek, ako trpia. Oni musia stáť a ja v električke fičím nerušene ďalej. Žeby škodoradosť?
Dnes je plno už na konečnej v Petržalke. Stojím a dívam sa na Dunaj. Podo mnou sedí nejaký kožený klobúk. Na krku hrubá kovová reťaz. Od alkoholu brunátna tvár s výrazne orlím nosom. Asi šesťdesiatnik. Čierna košeľa a kožená vestička. Dosť zafúľané texasky a špicaté čižmičky. Muž ako z rodea. Tesne po páde z býka… Vo svojich rokoch by sa už mohol aj pozrieť do zrkadla. Ku mne stúpa zmes prefajčených pľúc a alkoholu.
Oproti sedí mladá mama s asi trojročným dievčatkom. Dievčatko podriemkava. Hlávku si opiera o mamu. Zrazu len prásk. Kovboj kýchol tak, že som sa strhol i ja. Nebol som sám. Dievčatko na neho vypliešťa oči, potom pozerá na mamu. Mama stoicky sedí. Vidím, že kovboja zase nadrapuje a trésk, a ešte raz. Potom už kýchal a kýchal. Rovno na tie dve. Ruky mal asi iba na utieranie sopľov. No hnus, nehodný novej električky. Zrejme jarné pele. Alergický podpitý kovboj idúci z rodea. Bez koňa. V električke.
Ilustrácia: Pho Tel
Chvíľu pokoj. Na Šafárikovom námestí pristupujú ďalší a je tam už tesno. Začína sa druhá séria. Od Šafka až po Manderlák kýchal extra ligu. A potom sa mu to žiadalo zhodnotiť. Na celú električku. „Do piče, ja už na to jebem!“
Dievčatko sa pozrelo na mamu: „Čo ujo hovorí?“
„Nič, nič. Ujo je hovado, vieš?“ povedala mama-stoička nahlas a zreteľne. Chlap sa postavil, kliesnil si cestu k dverám, kýchal a sprosto nadával.
Na Kamennom námestí bolo po všetkom. Dievčatko bolo z toľkých nových slov asi zaskočené. Spokojne však čušalo. Na voľné miesto oproti si sadol veľmi starý seriózny pán. V klobúku. Čistučký s pitralonovým oparom.
Električka sa pohla. Dievčatko sa pozrelo na mamu: „Mami, aj tento ujo je chovato?“
To sme sa už my stojaci okolo smiali. Starý pán ničomu nerozumel. Nekomentoval. Možno bol nahluchlý. Malú asi pomýlil jeho klobúk. Mama sedela ďalej ako sfinga, ani brvou nepohla. A ja sa už teším na novú jazdu tou krásnou a dnes i zábavnou električkou.
